Príbeh dvoch študentov, ktorí išli z Jakutska do Magadanu, a dostali sa do spárov mrazivého severu
23.06.2021
Cesta kostí – časopis Cholod (holod.media)
Na konci jesene roku 2020 sa dvaja najlepší kamaráti, ledva plnoletí Vladislav Istomin a Sergej Ustinov, vybrali na výlet, ktorý zatajili aj pred svojimi najbližšími. Mladíci sa rozhodli prejsť 2000 kilometrov medzi Jakutskom a ich rodnou dedinkou Ola pri Magadane na ojazdenej Toyote. Deň po začiatku ich cesty, kedy teplota v Jakutsku klesla pod mínus 40, sa spojenie s chlapcami stratilo. No zháňať ich začali až po dvoch dňoch a hľadanie samotné trvalo ešte ďalšie štyri. Špeciálna korešpondentka Cholodu Marija Karpenko zopakovala trasu Sergeja a Vladislava a vyrozprávala príbeh ich cesty po najchladnejšom ruskom regióne.
Automobil prechádza po Jakutsku, no mesto z okna nevidno – je celé biele. Medzi nebom a zasneženými ulicami visí hustá hmla, cez ktorú ledva presvitajú vrcholky stromov zabalené v hrubej vrstve inovati. Každé auto, ktoré prechádza po ceste, za sebou zanecháva nehybný kúdol výfukových plynov – zdá sa, že sa na čelnom skle rozlialo mlieko.
Federálna cesta Kolyma, ktorá spája Jakutsk a Magadan, ožíva s nástupom mrazov, keď zamŕzajú rieky Lena a Aldan: časť trasy vedie po ľade. Kým ešte nie sú zamrznuté, používa sa na ich prekonanie trajekt. Prekonať túto trasu trvá tri a niekedy aj štyri dni. Pred cestou musia vodiči autá poriadne zatepliť: na podlahu kladú linoleum, motor balia do plsti. Aby sa okná nepokrývali námrazou, musia zdvojiť sklá – kvôli tomu na kraji cesty vidno miesto jednej dopravnej značky dve
To, že auto prišlo na „zimnú“ časť cesty – teda na ľad – je jasné aj v hmle: ihličnaté lesy okolo sa zrazu zmenia na prázdnotu, uprostred ktorej vyčnieva len búda záchranárov. Na jej stene je zavesené oranžové záchranné koleso s nápisom „Hodiť topiacim sa“.
Na okraji cesty, kde sa vyjazdená „zimná cesta“ zmení na zasneženú celinu, sa zastaví auto. Vychádza z neho vodič s igelitkou v ruke. Vyťahuje z tašky tri lievance a ukladá ich na sneh. Jazdiť po ľade, keď je viditeľnosť takmer nulová je nebezpečné – vodiči preto kŕmia duchov a prosia, aby im pomohli dostať sa tam, kam majú namierené.
Po 10 hodinách cesty v smere na Magadan sa cez hmlu na horizonte objavujú kopce. Cesta sa vinie dovrchu, s každým kilometrom sa vzduch ochladzuje. Ešte niekoľko horských priechodov a objaví sa Ojmjakonská dolina – jedno z najchladnejších miest na našej planéte.
Cesta medzi Jakutskom a Ojmjakonskou dolinou
Najdôležitejším bodom na tejto časti cesty je benzínová pumpa a kaviareň pri dedine Kiubeme, ktorú miestni zo žartu prekrstili na „Kubu“. Zvonku sú na plechom obitej stene fototapety, ktoré neostávajú nič dlžné tejto prezývke: more, palmy a sťahovaví vtáci. Predpoveď počasia si pozrieť nemôžete – nefunguje mobilné spojenie a aj telefón na mraze nefunguje viac ako 30 sekúnd – no teplomer, upevnený na stene, ukazuje mínus 50. Nezastaviť sa na Kube počas cesty z Jakutska do Magadanu sa nedá: v okruhu desiatok kilometrov okolo nie je žiadne iné miesto, kde by sa dalo natankovať alebo niečo zjesť.
Tu, v dedine Kiubeme, sa cesta rozdeľuje. Hlavná federálna cesta vedie na sever, k zlatokopeckej dedine Usť-Nera, ktorá sa považuje za najrozvinutejšiu a najväčšiu v Ojmjakonskom rajóne. Cesta opisuje oblúk a klesá na juh, k brehu Ochotského mora, do Magadanu. Po tejto ceste idú všetci: taxikári aj kamionisti.
Teoreticky sa však dá zísť z hlavnej cesty a odbočiť na druhú, úzku a rozbitú: kým hlavná cesta ide obchádzkou, táto ide priamo od Kiubeme do Magadanu. Je to stará kolymská cesta, stará hradská, ktorú postavili ešte v štyridsiatych rokoch väzni miestnych lágrov. Kvôli drsným pracovným podmienkam začali túto cestu volať „cestou na ľudských kostiach“ – a dokonca aj v súčasnom štátnom registri je oficiálne zapísaná ako „Cesta kostí“.
V minulosti hlavná cesta do Magadanu prechádzala práve tadeto – cez dedinky v strede Ojmiakonskej doliny ku hranici s Magadanskou oblasťou. Keď sa postavila nová cesta, stará spustla. Každú jar starú cestu podmývali prúdy vody stekajúce z kopcov a postupne sa jej najvýchodnejšia časť stala takmer nepriechodnou.
V súčasnosti sa použiteľná časť cesty končí pri Tomtore – dedine, ktorá sa rozkladá pod kopcom a pozostáva z niekoľkých stoviek domov. Toto miesto je známe aj ako Pól chladu: práve tu pred 90 rokmi zaznamenali teplotu -67,7 stupňa – jednu z najnižších v histórií meteorologických meraní.
Na rázcestie pri Kiubeme dorazila na konci novembra 2020 aj biela osobná Toyota. V aute boli dvaja 18 roční mladíci – najlepší kamaráti Sergej Ustinov a Vladislav Istomin. Chceli ju doviezť z Jakutska do svojej rodnej dediny Ola pri Magadane.
Navigácia Google Maps in ukázala dve trasy z Kiubeme do Magadanu. Dlhú – po hlavnej ceste. A krátku – stredom Ojmiakonskej doliny. Chlapci si vybrali kratšiu. Ich biela Toyota odbočila na starú kolymskú cestu a zmizla v hustom bielom oblaku výfukových plynov.
Na konci novembra 2020 študent priemyslovky Sergej Ustinov neprišiel na vyučovanie. Vedúca prvého ročníka, Jevgenija Iľjina, sa začudovala: Sergej sa uchádzal o gubernátorské štipendium a školu riadne navštevoval. Učiteľka mu preto napísala správu, no on odpovedal „čosi bežné, niečo ako ‚mám žalúdočné problémy.‘“ O tom, že v tomto momente bol jej zverenec od Oly vzdialený asi 2000 kilometrov, v Jakutsku, sa dozvedela až o tri dni – vtedy začali všetci hovoriť o zmiznutí Sergeja a jeho kamaráta Vladislava Istomina.
Vlad a Sergej chodili do jednej triedy, no Istomin odišiel zo školy skôr a začal sa učiť na mechanika, kým Ustinov zostal v škole ďalšie dva roky. Chcel ísť študovať na univerzitu a stať sa prieskumným geológom – takáto práca je v na zlato bohatej Magadanskej obasti veľmi perspektívna. No nakoniec mu na záverečných skúškach chýbalo pár bodov a musel nastúpiť na priemyselnú školu.
Sergej Ustinov a jeho mama, Galina Ismagilova. Foto zo sociálnej siete Galiny Ismagilovej
Keďže sa opäť stretli na jednej škole, bývalí spolužiaci sa, napriek tomu, že ich povahy boli úplne rozdielne, znova zblížili. „Serioža nebol veľmi akčný. Starší študenti sa každý večer zabávajú s dievčatami, no Serioža sa zvyčajne len prejde so svojou partiou a ide domov. A Vlad – ten je práve z tých, kto sa vyžíva v autách, dievčatách, vyrovnávaní si účtov… Boli to dva protiklady,“ hovorí 16 ročný Maxim (meno neplnoletého je zmenené), ktorý sa učil so Sergejom Ustinovom v prvom ročníku na priemyslovke.
Mama Ustinova, pekárka Galina Ismagilova sa tomuto kamarátstvu tiež čudovala. Zdalo sa jej, že syn je skôr domased: po večeroch ju čakával pri jej práci, aby ju odprevadil, nezvykol chodiť domov neskoro. Vlad žil úplne inak. Občas si Sergej, podľa slov Galiny, u nej požičal niekoľko tisíc rubľov, aby pomohol kamarátovi, ktorý peniaze prehral. „Ohľadom Vlada sme mali výmeny názorov,“ spomína, „no syn mi vždy povedal: ‚Mama, kamarátov si nevyberáme.‘“
V septembri 2020 roka si Vladislav Istomin kúpil vo Vladivostoku bielu ojazdenú Toyotu Chaser. Bolo to jeho prvé auto. Vodičák vtedy ešte nemal, ale šoférovať, ako tvrdí jeho spolužiak, už vedel – naučil ho to dedo. Spolu so spolužiakom Sergejom Bušujevom, ktorý v tom čase už mal vodičský preukaz, sa vybrali doviezť Toyotu z Vladivostoku do Oly – plánovali prekonať takmer 5000 kilometrov. No v polovici cesty, v Jakutsku, sa auto pokazilo. Museli ho teda nechať v autoservise a vrátiť sa lietadlom späť domov.
O dva mesiace neskôr, keď chcel Vlad dokončiť, čo začal, mu jeho spolužiak už odmietol robiť spoločnosť – v škole sa začali skúšky. Tak Vlad zavolal svojho najlepšieho kamaráta. Sergej Ustinov sa na túto rolu hodil oveľa menej: nemal ani vodičák a ani nevedel šoférovať.
Keď sa Segejova mama dozvedela o tomto nápade, ísť mu kategoricky zakázala. „Povedala som mu: Nech ťa to ani nenapadne, viac sa o tom nebudeme baviť. Nemáš ani teplé oblečenie, nie si na takú cestu pripravený. Ja dobre viem, čo to je – veď koľko je tam, do kelu, stupňov! Všetci sme sa to učili v škole na geografii.“
Večer 25. novembra nespal Sergej doma – dal mame vedieť, že ostane „s Vladom u dievčat.“ Celý nasledujúci deň sa Galina Ismagilova nemohla so synom spojiť: nedvíhal telefón, na správy neodpovedal. Iba večer 26. novembra Sergej zavolal mame a tá skoro odpadla: Sergej s Vladom už boli v Jakutsku.
Jakutsk v zime
V deň, keď chlapci odleteli z Magadanu, v ich rodnej dedinke bolo iba – 8 stupňov. Vlad sa obliekol veľmi ľahko: mal len prechodnú bundu a šiltovku. Domácky Serioža bol oblečený trochu teplejšie: mal tepláky, páperovú bundu a čiapku. Na nohách mali obaja chlapci tenisky. Keď pristáli v Jakutsku bolo – 21 a rýchlo sa ochladzovalo.
27. novembra syn poslal Ismagilovej screenshot z Google Maps, na ktorom vidno, ako sa ich auto vzďaľuje od Jakutska. A ďalší deň, okolo pol piatej poobede, Galina zavolala synovi: „Povedal: ‚Mama, prešli sme…‘, no čo prešli som počula len v útržkoch, nezachytila som názov dediny. Vravel: ‚Len ma nestrať, my teraz nebudeme mať žiadnu sieť.‘“
Galina Ismagilova trpezlivo čakala, kým syn bude mať opäť signál. „Volám večer – ticho, volám v noci – ticho, ráno volám – zase ticho, rozmýšľam, čože im to tak dlho trvá! Pýtam sa v práci a všetci mi hovoria – veru, na ceste sto kilometrov nie je žiadne spojenie. Tak som si pomyslela, že sa niekde zastavili.“ Iba večer 30. novembra, po príchode domov z práce, zavolala na 112. V tom čase už boli chlapci viac ako dva dni bez signálu.
Staršia sestra Sergeja Ustinova Julija Zubok, predavačka z čukotského mesta Bilibino, ráno 1. decembra chystala syna do školy, keď dostala správu od matky. „Mama mi napísala: ‚Sergej zmizol, neviem sa s ním spojiť, neviem, kde je,‘“ spomína Julija, „ja som jej odpovedala: ‚Dnes je 1. decembra, nie 1. apríla, čo sú toto za vtipy!‘ A ona mi píše: ‚To nie je žiadny vtip!‘“
Sergej Ustinov so sestrou Julijou. Foto zo sociálnej siete Galiny Ismagilovej
Julija sa odsťahovala z dediny Ola na Čukotku, vzdialenú viac ako 1000 kilometrov, pred piatimi rokmi za svojim manželom. V detstve jej mama často hovorila, že jej a Sergejovi sám Boh nakázal, aby si vymenili povahy. „Ja som priebojná, tvrdá, dokážem sa za seba postaviť. A brat je pasívnejší. Predtým, ako niečo urobí, si všetko radšej päťdesiatkrát premyslí – a ja presne naopak. Sergej sa vždy radil s mamou, prehodnocovali všetky možnosti. Preto som si aj myslela, že to musí byť nejaký žart – ako len mohol odísť, ešte k tomu lietadlom.“
Rodina Ustinovovcov sa presťahovala do Oly, keď mal ich syn 6 rokov. Dovtedy bývali v drobnej dedinke Čajbucha – tiež sa nachádza na brehu Ochotského mora, no ešte o 1000 kilometrov východnejšie. Začiatkom nového tisícročia sa podniky v Čajbuche zavreli, dedina začala vymierať a úrady ju začali vysídľovať ako „neperspektívnu“. Kým bol Sergej malý, Julija, ako staršia sestra, bola zodpovedná aj za domáce práce a aj za brata. Vodovod v Čajbuche nebol: cisterna medzi domami chodila len v lete a v zime musela chodiť dcéra s otcom vysekávať ľad na rieku. „Nalámeš a do vreca. Potom ho vyložíš na vozík, dovezieš domov a hodíš do suda,“ spomína Zubok, „v peci sa kúri, ľad sa roztopí.“ Doma sa v kúpeľni v natopenej vode kúpal iba malý Serioža – ostaní sa chodili umývať do elektrárne, kde otec pracoval ako technik.
Rodičia brávali Juliju zo sebou aj na rybačku, aj do tajgy zbierať lesné bobule. Na poľovačku sa jej veľmi nechcelo, bolo to príliš nebezpečné. „Spomínam si, ako sme zbierali nejaké bobule – vstala som, pozerám a v diaľke vidím ľudskú postavu. Vravím mame: ‚Kto si to ešte s nami prišiel nazbierať?‘ A mama hovorí: ‚Čo nazbierať, pre Kristove oči, veď to je medveď! Odchod! ‘ A už sme len rýchlo-rýchlo bežali domov,“ hovorí. V šesťtisícovej dedine Ola bol život oveľa jendoduchší ako v drsnej Čajbuche a sestra si myslí, že detstvo Seriožu bolo „domáce, mestské“.
1. decembra, keď poslala syna do školy, zavolala mame. Tá jej rozpovedala, ako k nej predošlý deň prišiel vyšetrovateľ oľského policajné oddelenia a prijal hlásenie o zmiznutí Seriožu. Súčasne s ňou nezvestnosť vnuka nahlásil aj starý otec Vlada Istomina. Vyšetrovateľom povedal, že spolu s vnukom z domu zmizli aj úspory. Policajti sa preto chytili, ako tvrdí mama Ustinova, svojej verzie: s mladíkmi sa nedá spojiť, pretože si „vyhadzujú z kopýtka“ v nejakej z okolitých dedín. To isté povedal vyšetrovateľ aj Zubok, keď mu zavolala. „Spýtala som sa ho, čo máme vlastne robiť,“ spomína. „A on mne na to: ‚odkiaľ to mám vedieť, veď majú 18, v takom veku sa mohli hocikde pozabudnúť.““ Aj matke aj sestre sa však niečo nepozdávalo: Sergej nebol z tých, ktorí by si vypli telefón, aby sa mohli zabávať tisícky kilometrov od domu.
Julija spanikárila. Rozhodla sa, že brata musí hľadať sama. „Pýtala som sa muža: nelieta od nás niečo do Jakutska? Vraví, že nie. Od nás z Bilibina do Jakutska tiež vedú zimné cesty,“ hovorí Zubok. „Vravím mužovi: môžeme teda ísť autom! On mne na to: ďaleko nezájdeš, Cestu nikto neudržiava. Ja mu vravím: môžeme poprosiť známych, ktorí žijú v dedinkách na pol ceste, aby nám cestu trochu očistili! V hlave mi vírilo tisíc nápadov. Ja by som hneď išla, no muž mi povedal, že mi preskočilo.“
Vtedy sestra Sergeja začala písať oznamy o zmiznutí chlapcov do jakutských a magadanských skupín v Instagrame. Ozval sa jej bývalý kamionista Valerij, ktorý „poznal kolymskú cestu naspamäť“: navrhol obvolať dediny, popri ktorých prechádza trasa. „On mi napísal: okrem federálnej je tam ešte aj stará cesta. Ale tá je zatvorená. O tej nemusíte ani uvažovať. Tadiaľ sa jazdilo kedysi, v osemdesiatych rokoch, no potom otvorili oficiálnu hlavnú cestu a teraz všetci chodia tade.“
Dedina Usť-Nera, cez ktorú prechádza oficiálna cesta medzi Jakutskom a Magadanom
Julija sa teda dozvedela, že medzi Jakutskom a Magadanom existuje aj alternatívna trasa. „Začala som vyšetrovateľa otravovať s tým, že existuje aj stará cesta, treba ju predsa skontrolovať,“ spomína. „A on vraví: nie, nie, to nie je dobrý nápad.“
Už na druhý deň po tom, ako sa spojenie so Sergejom a Vladom stratilo, sa v Jakutsku prudko ochladilo. Z -29 teplota padla na -39 a naďalej klesala.
V Tomtore vedeli, že kdesi po ceste z Jakutska do Magadanu sa stratili dvaja mladí muži: ich opisy kolovali na Whatsappe. No dedinčania týmto správam pozornosť nevenovali. „Keď sa ide do Magadanu, nikto sem nezachádza. Most je rozpadnutý [na starej ceste], samí poľovníci a rybári [tade chodia]. Pokiaľ zájdu poľovníci, tam sa skončí aj cesta. Nevyužíva sa už, nikto ju neudržiava,“ vysvetľuje zástupkyňa vedúceho obecného úradu Sargylana Možukova. Pátracia operácia prebiehala v dedinke Usť-Nera vzdialenej 400 kilometrov.
Dedina Usť-Nera
Tam sa policajti o zmiznutí Ustinova a Istomina dozvedeli 1. decembra – na nasledujúci deň, ako matka Sergeja nahlásila o zmiznutí polícii. V momente, keď hlásenie dostal zástupca policajného náčelníka Ojmiakonskej oblasti Alexander Romanov, mladíci boli bez spojenia už okolo troch dní.
Federálna cesta bola v tom čase takmer prázdna, vraví policajt: ľad na riekach ešte nebol stabilný, cesta bola uzavretá pre nákladnú dopravu. Tých pár vodičov a zamestnancov motorestov policajti požiadali, aby vyzerali biely Chaser. Kolymská cesta pozostáva z horských priechodov, svahov a úžľabín, a chlapci mohli poľahky zletieť mimo cesty, hovoril Alexander Romanov. No bola však malá šanca, že okoloidúci vodiči objavia nezvestných: na konci novembra oblasť zasypal sneh, biele auto v záveji by si pri ceste sotva niekto všimol. Okrem toho sa ešte začala polárna noc: svitalo o 11 doobeda a stmievalo sa už o štyri hodiny.
Zástupca policajného náčelníka Ojmiakonskej oblasti Alexander Romanov
„Vypočuli sme ľudí. Viac sa [spraviť] nedalo,“ vysvetľuje Alexander Romanov. „Teplota tu je mínus 45 – 50, nachádzame sa na póle chladu. A len tak pre nič za nič, bez dôveryhodných informácii posielať [kolegov] po tejto ceste je aj pre nás riskantné. Kvôli chladu. Hocičo sa môže stať: môžeme prísť o techniku, ľudí, personálu je málo. Môže hoci len vyfučať koleso a ak nemáme vhodnú rezervu… Môže dôjsť benzín, benzín je tiež obmedzený.“
Bez údajov o tom, kde chlapcov poslednýkrát videli by bolo pátranie zbytočné, priznáva policajt: „Jedine ak by sme nechali tak všetko, čo máme rozrobené, zateplili by sme všetky autá a prešli cestu hore dole – 140 kilometrov jedným smerom, 300 opačným. Prostriedky na monitoring zo vzduchu nemáme.“ Na vyhľadávanie boli potrebné údaje od telekomunikačného operátora – mohli ukázať, kde sa posledný raz pripojil k sieti telefón niekoho z nezvestných. No tieto informácie magadanskí kolegovia neposlali.
3. decembra sa sestra Sergeja Julija Zubok prebrala z narkózy v nemocnici po plánovanej operácii. Odmietla ostať v nemocnici, hoci jej to lekár odporúčal, a išla domov. Od zmiznutia jej brata ubehlo už päť dní a jej sa zdalo, že zodpovedné orgány na pátranie „kašlú“. Rozhodla sa, že sama obvolá čo sa dá . Prenasledovala ju verzia o tom, že chlapci mohli ísť po starej ceste.
Po narkóze mala v hlave len hmlu: „Netušila som, kde mám začať, od čoho sa odraziť, kam zavolať. Tu mám mapu – päťdesiat dediniek, rovnaké množstvo názvov v lokálnom jazyku.“ Zavolala k sebe sestru svojho manžela, aby hľadala v internete telefónne čísla, sama začala na papier kresliť možnú trasu cez pre ňu úplne neznámu republiku.
Zubok sa rozhodla začať hľadať na benzínovej pumpe pri dedine Kiubeme: ten istý kamionista Velerij jej vysvetlil, že je to hlavný tranzitný bod a nedá sa ho minúť. „Zavolala som chlapovi, ktorý pracoval na pumpe na Kube. A on začal hovoriť, no zjavne nebol Rus, polku slov som vôbec nerozumela. Všetky slová – v jednom čísle, v jednom rode… Snaží sa voľačo povedať a ja mu na to: ‚Vy viete vôbec hovoriť po rusky?!‘ Idem sa zblázniť,“ spomína Julija. „Vraví mi: Musíte zavolať do Tomtoru. A ja vravím: to je vlastne čo? On odpovedá: vedľajša dedina. Taxikári, ktorí prišli na pumpu ich tam videli.“
Ráno 4. decembra tomtorskému policajtovi Denisovi Slepcovovi zazvonil telefón. Jeho nadriadený z Ojmiakonu Alexandr Romanov ho poprosil, aby preveril informáciu o tom, že cez ich dedinu mohli prejsť nezvestní chlapci z magadanskej oblasti. Tomtorský policajt tomu zo začiatku neprikladal veľký význam – myslel si, že táto verzia nemôže by pravdivá. Jeho skepticizmus zdieľal aj sám Romanov: „Čo už len mohli robiť v Tomtore? Človek, ktorý ide do Magadanu, v žiadnom prípade nemôže prechádzať cez Tomtor. Nie je predsa na hlavnej federálnej ceste.“
Avšak práve na toto miesto ukazovali údaje o polohe mobilných telefónov Ustinova a Istomina, ktoré dostali 3. decembra poobede ojmiakonskí policajti od kolegov z Magadanu. Telefón jedného z mladíkov sa poslednýkrát pripojil práve k tomtorskej anténe.
Po tom, ako prijal pokyny od nadriadených, napísal Denis Slepcov do dedinských skupín na Whatsappe, snažil sa vypočuť taxikárov a majiteľov ubytovacích zariadení – no od nikoho sa nič nedozvedel. Pomyslel si: ak chlapci predsa len prišli do Tomtoru, tak sa určite zastavili na pumpe a tá je tu len jedna – v susednej dedine Kujdusun. A takmer hneď za ňou sa končí normálna cesta a začína sa opustená, takmer nepriechodná a nevyužívaná stará kolymská cesta.
Policajt Denis Slepcov
Čas v ten deň letel rýchlo, spomína policajt, hoci sa nevenoval ničomu inému, len hľadaniu chlapcov. Na benzínovú pumpu prišiel až poobede. Vypýtal si záznamy z bezpečnostných kamier, no zamestnankyňa mu ich odmietla vydať, požiadala ho, aby napísal oficiálnu žiadosť a poslal ju poštou.
Denis Slepcov nemal čas na podobné papierovačky. Musel sa teda vrátiť do Tomtoru, poprosiť nadriadených, aby mu pomohli obísť formality, čakať, kým sa šéfstvo dohodne a znovu sa vybrať na pumpu.
Videá z kamier začal policajt pozerať priamo tam, v budove čerpacej stanice. Hoci záznam pozeral zrýchlene, celý proces aj tak trval niekoľko hodín. Keď na monitore uvidel biely Chaser a dvoch mladých ľudí vedľa neho, bol už neskorý večer.
Na kamere bolo vidno, ako chlapci desať minút tankovali, potom išli do neďalekej pekárne, no hneď sa vrátili – asi bolo zatvorené. Chvílku postáli a potom sa vydali spať – smerom na Tomtor. „Hneď som sa upokojil. Fuu, pomyslel som si, odišli odtiaľto,“ spomína Denis Slepcov. Aby mal istotu, rozhodol sa pozerať, čo sa stane ďalej. O 30 minút sa však auto znovu objavilo pod bezpečnostnými kamerami kujdusunskej čerpačky. Prešlo však popri nej a vyšlo na neudržiavanú časť starej kolymskej cesty.
Denis Slepcov nechcel veriť vlastným očiam a pretočil záznam o niekoľko hodín dopredu: „Možno sa predsa len otočili a vrátili.“ Niekoľko kilometrov od čerpacej stanice starú cestu pretína rieka Indigirka a most cez ňu je takmer úplne spadnutý. Policajt dúfal, že chlapci prišli k mostu, pochopili, že cesta nepokračuje a vrátili sa do Tomtoru.
No biely Chaser sa na zázname už viac neukázal. Bolo okolo ôsmej večer, keď sa ich policajt rozhodol ísť hľadať. Vytiahol z garáže erárny džíp Patriot, keďže na starej ceste nie je mobilný signál, požičal si u starostu satelitný telefón, a začal obvolávať dedinčanov, ktorí poznajú starú cestu: on sám po nej nikdy v živote neprechádzal.
Hasič Stepan Sidorov sa v ten večer vrátil z poľovačky a opravoval svoje auto v garáži. „Volá Denis. Vraví mi: pome spolu k mostu,“ spomína. „Ja sa hneď pýtam: čo sa stalo? A on: vysvetlím ti to neskôr.“ Že sa vybrali hľadať stratených chlapcov, Stepan zistil až na ceste. No neveril tomu: „Vravím, ako sa len mohli sem dostať? Veď tu niet cesty.“
„Chceli sme si najprv len obhliadnuť terén,“ hovorí Vakemar Nikolajev, druhý miestny obyvateľ, ktorého si policajt zobral na pomoc. „Zistiť, či vidno stopu zahraničného auta.“ Zvyčajne už za mostom cez Indigirku cesta mizne, je to len jedna zasnežená pláň, cez ktorú by Chaser nemohol prejsť. Keď však muži prešli cez most, uvideli, že cesta je silno vyjazdená.
Stepan Sidorov a Vakemar Nikolajev
Vo vzdialenosti 60 kilometrov po starej ceste od Tomtora sa nachádza konská farma. Na konci novembra alebo na začiatku decembra tam práve zabíjali žriebätá a mäso rozvážali po susedných dedinách. A približne v tom istom čase popri starej ceste robotníci na niekoľkých autách pokladali optický kábel. A aj poľovníci na konci jesene, pred nástupom extrémnych mrazov, jazdili po ceste na terénnych autách. A práve preto bolo stôp po pneumatikách na zvyčajne prázdnej ceste veľmi veľa – a všetky už boli aj posypané čerstvým snehom.
Každých pár kilometrov Denis Slepcov zastavoval UAZ a chlapi s baterkami hľadali na ceste odtlačky pneumatík. „Stopy však boli veľmi hlboké, od veľkého auta, a oni mali práve malé. Rozmýšľal som, kam len zmizli? Možno som len nepretočil záznam z kamery dostatočne dopredu?“ hovorí. „Určite sme mali pochybnosti,“ spomína Vakemar Nikolajev. „No Denisov inštinkt fungoval: povedal nám, aby sme šli ešte ďalej.“
V tom čase bolo spojenie s mladíkmi stratené už šesť dní.
O tom, že by sa niekto pokúsil dostať z Jakutska do Magadanu po starej kolymskej ceste, počuli obyvatelia Tomtora naposledy niekedy v nultých rokoch. „Išlo tadiaľ zahraničné auto s pašovaným zlatom. Dvaja manželia. Vtedy cestu ešte ako-tak udržiavali, no oni aj tak nedorazili do cieľa – auto sa pokazilo. Pešo sa vrátili do dediny. Zachránili si život, no aj tak ich policajti zatkli, chytili ich so zlatom,“ vraví miestny obyvateľ Stepan Sidorov.
Na konci deväťdesiatych rokov Stepan sám jazdil na kamióne po starej kolymskej ceste, teraz však pracuje ako hasič. Plat má 35 tisíc rubľov za mesiac, no ceny potravín sú v Tomtore dva-trikrát vyššie ako v Moskve: je veľmi zložité dopravovať ich do dediny odrezanej od sveta. Stepanovi sa darí prežívať, tak ako aj ostatným, len vďaka poľovačke: chodí na divé jelene a losy, pripravuje mäso na zimu. „Na jar tu v dedine nenájdete ani jedného chlapa, všetci sú v lese,“ hovorí Stepan. „Ani na Nový rok sa nikto tak neteší ako na jarnú poľovačku.“
Práve na poľovačku a rybačku chodia obyvatelia Tomtora po opustenej časti starej kolymskej cesty. Na snežných skútroch prechádzajú po ceste niekoľko desiatkov kilometrov smerom na Magadan a potom odbočia do tajgy.
„Všetci sa tej cesty boja,“ hovorí Stepan. „Ak po nej niekde idem, moja žena je celý čas v pohotovosti. Ak by som sa dlho nevracal, hneď by začala zháňať známych.“ Svokor Stepana bol tiež poľovník. Pred niekoľkým rokmi sa vybral touto cestou do tajgy. V noci mu v stane do kanistra s benzínom spadla iskra a všetko zhorelo – aj skúter, aj oblečenie. Poľovník sa teda cez tajgu vybral hľadať cestu len v spodkoch a tričku. Neprešiel ani pol kilometra. Keď ho našli bol napoly vyzlečený: pred smrťou začína byť mrznúcim teplo a začínajú sa vyzliekať.
Takmer každý poľovník v Tomtore sa už musel z tajgy domov vracať pešo aj niekoľko desiatok kilometrov, technika sa na mraze často kazí. „Ak sa vyberiete na UAZiku, pol auta musíte mať nabaleného náhradnými dielmi,“ vysvetľuje Stepan. „Keď idem do lesa ja, určite si vždy beriem hrubé kapce, otepľovačky, náhradnú bundu, kotlík, sekeru. Aj keď idem na krátko. Auto odvezie. Hocičo sa môže stať. Cesta vám nič neodpustí.“
Obyvateľ Tomtora Stepan Sidorov
O tom, ako sa stavala stará kolymská cesta si v obci pamätajú vďaka rozprávaniu starších generácií. Raz v roku 1941 uvideli obyvatelia Ojmiakonskej doliny skupiny neznámych ľudí, ktorých priviezli autami z Magadanu. Boli to väzni, ktorí boli poskytnutí Daľstroju, štátnej spoločnosti, ktorá zabezpečovala rozvoj a výstavbu na Kolyme. „Môj otec vtedy pracoval ako predavač,“ spomína obyvateľka Tomtora Marija Tichomirova. „Jedného dňa prišla do obchodu skupina žien, ktoré viezli na autách. Jedna z nich vzala na ruky môjho brata Juru a dlho plakala, objímala ho a pritláčala si ho k sebe, bolo zrejmé, že aj ona má niekde takého chlapčeka. No potom ako odišli, otec zistil, že zmizli dva baly látky. Oznámil to na polícii. Vysvitlo, že ženy nenápadne vytiahli baly pomocou kovovej palice s hákom na konci. Časť látky už stihli použiť na onuce. A druhú časť vrátili do obchodu.“
Obyvatelia Tomtora videli, ako zle oblečení väzni, ktorí mali na nohách len handry namiesto topánok a nemali ani rukavice, manuálne stavali cestu. Vatrami zohrievali zem, vykopávali zeminu, nakladali ju do fúrikov a následne ju ukladali na budúcu cestu. Ruky si zohrievali tak, že si cez plece prehodili plechovice na šnúrke, v ktorých boli tlejúce uhlíky.
Niektorí sa snažili ujsť – bez ohľadu na zimu a obrovské pusté vzdialenosti. „Otec v zime nechával pred domom veveričie mäso zvlečené z kože a zamrznutú zakysanku. Hovoril, že [tí, čo utiekli] sú hladní, potešia sa akémukoľvek jedlu,“ spomína učiteľka z Tomtora Marija Bojarova. Ani cez leto nebol útek bezpečný. „Raz, keď moja mama vylievala splašky do vresového kríku, natrafila na muža ležiaceho tvárou nadol,“ hovorí obyvateľ dediny Terjut Afanasij Germogenov. „Celé telo a aj tvár človeka bolo tmavomodré kvôli tomu, že sa zjavne veľmi dlho stravoval len rôznymi lesnými plodmi. Miestni ho zobrali do drevárne, nachovali ho.“ No častejšie si ľudia, ktorí vyrástli v Tomtore, spomínajú na neustály pocit strachu. „Útek bol vždy oznámený do každej dediny. Triasli sme sa od strachu,“ hovorí obyvateľka Tomtora Jekaterina Starkova, ktorá sa v čase budovania cesty učila na základnej škole. „Cez leto odchádzali dospelí muži kosiť a doma ostávali len ženy a deti. Zo zbrane strieľať nikto nevedel. Preto dve mocné dievky obliekali do mužských šiat, tie chodili po ulici a tvárili sa, že sú muži – pre prípad, ak by do dediny prišli väzni na úteku.“
Pohľad na dedinu Tomtor z vrchu kopca.
Stretnutie s väzňom na úteku pre miestnych takmer vždy znamenalo boj na život a na smrť. Úrady nariadili zbehov zabíjať: mnohí si spomínajú, že tomu, kto priniesol odrezanú ruku, prst alebo ucho prináležala odmena. A väzni zas zabíjali miestnych, aby sa dostali k jedlu, oblečeniu a zbraniam – a aj preto, aby miestni nezabili ich. „Raz v noci, keď bol na stráži, uvidel starý Vasilij Slepcov utečenca, ktorý išiel pozdĺž potoka. Starec dlho rozmýšľal, čo s ním robiť,“ spomínala Jekaterina Tarkova z dedinky Sordonnoch. „Pustiť ho? Blízki bývajú po prúde potoka, väzeň ich nažive nenechá. Bol vydaný rozkaz: ak stretneš utečenca, zabi ho a odrež mu prst. Starec, ktorý si spomenul na svoje deti a vnukov, privrel oči a vystrelil. Keď prišiel k zabitému, uvidel, že je takmer bez oblečenia, bosý, s prázdnymi rukami. Prišlo mu ho ľúto, pochoval ho medzi kameňmi. A ani prst mu neodrezal.“
Cesta však zabíjala aj tých, ktorí sa pokúsili utiecť, aj tých, ktorí ju ostávali stavať. „Zomierali na brušný týfus, na podchladenie, od bitky a boli aj popravovaní. Za deň umieralo 20-30 ľudí,“ hovoril Ananij Vinokurov, ktorý žil neďaleko od miesta, kde stavali cestu. „Nikdy ich nepochovávali. Mŕtve telá len ukladali do základov cesty a zakrývali ich kameňmi.“
Most cez Indigirku na starej kolymskej ceste prehradili betónovým blokom s zákazovou značkou. Neblokuje však priechod: most je široký. „Iba teraz tam postavili zákaz vjazdu, predtým tam nebol,“ hovorí Stepan Sidorov. Posledný krát išiel po tejto ceste pred dvoma mesiacmi, keď hľadal zmiznutú Toyotu – teraz cestu opakuje, aby ju ukázal mne. Na cestu sa Stepan pobalil ako zvyčajne: zobral si rezervnú pneumatiku, kanister s benzínom, motorovú pílu Družba, sekeru, dve termosky kávy, vrecko pečiva. Dal o ceste vedieť miestnemu policajtovi: ak sa nevrátime do večera, pôjde nás hľadať.
Prechod cez Indigirku na starej kolymskej ceste
„To nie je ani most, len sa mu tak hovorí,“ vraví Stepan, keď UAZik vychádza na drevené dosky. „Teraz je to tu zasnežené, ale v lete naozaj hrozne vyzerá, celý je zhnitý. Cez diery nahádzali len drevá. Minulý rok tadeto viedli kone na farmu a jeden sa prepadol.“
Za volantom UAZika sedí kamionista Michail, ktorý pred tridsiatimi rokmi vozil touto, vtedy ešte používanou cestou potraviny z Magadanu. „Pozeraj, tomuto sa hovorí skúsený vodič,“ smeje sa Stepan. Medzi prednými a zadnými sedadlami trčia náhradné kapce. V kabíne na plný výkon beží dvojmotorový ohrievač, v prípade, ak by sa pokazil, máme ešte aj náhradný – na solárny pohon. Zvnútra je auto zateplené. Celé je obité izoláciou, no hlavičky klincov nevidno – každá je pokrytá inovaťou o veľkosti rubľovej mince.
Po prechode mosta, UAZik zastavuje. Stepan vychádza na cestu a kladie na sneh na bok od koľají tri koláčiky a cigaretu. „Proste obeta prírode, alebo také dačo,“ hovorí. „Keď som ja robil vodiča, stále sa mi na jednom mieste niečo prihodilo. Raz som dostal defekt, potom sa pokazila prevodovka. Vždy niečo zlé… Tak som zobral fľašu vodky, tri koláčiky a na tomto mieste som tú fľašu vylial. A vedľa som položil koláčiky. A hotovo – všetko prestalo.“
Cesta je úzka: konáre pokryté hrubou vrstvou snehu nad ňou tvoria pevnú kupolu. Na krajoch sú len zvieracie stopy. „Aha, tu chodila líška. A toto je niečo ako soboľ či čo. Ó! Jarabica!“- Sidorov vykríkne, keď mu rovno z pod kolies priamo na ceste vyskočí vystrašený vták. Všeobjímajúcu belobu rušia iba červené stužky, priviazané na stromy – poľovníci si značia, kde nechali pasce.
Cesta cez tajgu je vyjazdená skútrami a tereňákmi, ale stopy áut sú takmer úplne pošliapané konskými kopytami. Kde-tu koľaje schádzajú z cesty a zachádzajú do tajgy. „Tadiaľto chodia pastieri jeleňov, stádo majú asi 100 kilometrov odtiaľto,“ vysvetľuje Stepan. „Tuto pri stáde jedného človeka takmer zabil medveď. Šiel si nabrať vodu do potoka a tam sedel medveď. Vzal im z chatrče múku a miešal ju tu s vodou, robil si cesto, miesil labami a rovno jedol. Dodriapal ho poriadne. Všetci sme si ho doberali: No čo, ako prebehlo prvé kolo s medveďom? A on vraví – snažil som sa dostať sa k nemu čo najbližšie. Medveď to bol poriadny, nemotorný, tesne okolo seba labami driapať nevie.“
UAZik sa hýbe len sťažka, prepadáva sa do jám. Podchvíľu sa pred čelný sklom namiesto vyjazdenej cesty objavuje len snehová pláň alebo vyvrátený strom. Znamená to, že cestu podmyla rieka a zničenú časť treba obchádzať cez les.
„Tu sme v lete s kamošmi utopili auto,“ spomína Stepan, keď UAZik opäť raz zachádza do lesa. Chlapi sa vybrali na poľovačku a v 80 kilometroch od Tomtora spadli do vody. Nazad išli pešo – boli celí mokrí a ešte sa museli brániť pred komármi. Vonku bolo plus desať. Dostali sa na konskú farmu. V lete tam nikto nie je, ale dá sa tam vysušiť oblečenie a uvariť čaj. „Na statku bola nádoba s kávou, cukor v poháriku, perníky. Hodil som si to do ruksaku a šli sme ďalej. Pri potokoch sme sa zastavovali: vezmeš si pohár vody, cukor, čaj, posedíš, zapíjaš perníčky,“ opisuje spiatočnú cestu Stepan. Išli celú noc aj celý deň. Keď sa dostali domov, najedli sa, prezliekli a vybrali sa nazad vyťahovať auto. „Vzali sme laná, zdvihák a išli sme na druhom aute. A neprešli sme ani 5 kilometrov a toto druhé auto sme tiež utopili,“ veselo rozpráva Stepan. Obe autá sa však neskôr podarilo zachrániť.
Opustená časť starej kolymskej cesty
Po štyroch hodinách jazdy sa na ľavo od cesty objavujú zvyšky polorozobratých budov. Je to opustená dedina Kuranach-Sala: bývalá osada patriaca k lágru, v ktorej žili ľudia, pokým ešte fungovala stará cesta. „Stačilo sem len prísť a miestni už hneď sedeli pripravení. Stále mali založený kvas, varili domácu pálenku. Prichádzali sem pastieri sobov, aby sa zásobili,“ hovorí Stepan, keď sa pozerá na zbytky budov. Jedným z tých, ktorí pomáhali demontovať domy, po tom, ako bola dedina úplne opustená, bol jeho kamarát Vakemar Nikolajev, tretí účastník záchrannej operácie. Vakemar raz tiež ledva prežil na tejto ceste: takmer sa utopil, keď sa ešte ako študent prepadol pod ľad. Vodičom bol jeho kamarát, no auto sa im vytiahnuť nepodarilo. Ostali teda spať v prednej časti auta, tej, ktorá ostala trčať nad ľadom. Aby nezamrzli, motor nechali pustený – „vrčali“, ako hovoria vodiči. V noci výfukové plyny vošli do kabíny. Vo sne prišiel k Vakemarovi jeho mŕtvy otec a povedal mu, že sa má zobudiť. Prebral sa, otvoril okno, nadýchol sa čerstvého vzduchu, vypol motor a vytiahol kamaráta von.
Pred dvoma mesiacmi, keď pátrací tím išiel po starej ceste, policajt Denis Slepcov svojich spolucestujúcich poriadne prekvapil: povedal im, že má so sebou len 60 litrov benzínu. Stačilo by to na prechod po starej ceste na hranicu Magadanskej oblasti, no naspäť už nie. „No, vravím, sme my ale šikovníci. Ideme ako zelenáči. Zdá sa, že aj nás budú musieť nakoniec hľadať,“ spomína si Stepan. Donútil policajta zavolať svojmu vedúcemu, aby za nimi vyslal auto s rezervným palivom. Hoci bola hlboká noc, vedúci nariadil policajtovi aj jeho pomocníkom pokračovať až kým nenájdu nezvestných.
„Myslel som si, že buď už zamrzli, alebo, ak majú ešte zapnutý motor, tak môžu byť ešte živí,“ spomína Stepan.
Svetlá policajného UAZika osvetlili bielu Toyotu po piatich hodinách cesty. Stála na úpätí kopca. Motor nebol zapnutý, z výfuku sa nedymilo, okná boli úplne pokryté námrazou. Na snehu za autom bola pohodená čiapka. „Ostalo mi veľmi zle,“ spomína policajt.
Vzal baterku, prišil k Toyote a potiahol zadné dvere. Otvorili sa. Od trhnutia na sedadlo spadlo telo.
„Pomôžte,“ zašepkal chlapec, ktorý sa otočil za svetlom.
„Ejha! Je živý!“ vykríkol policajt.
Slepcov nazrel do kabíny. Na podlahe medzi prednými a zadnými sedadlami ležal tvárou nahor druhý mladík. „Chytám ho, no pulz už nemal,“ vraví policajt. „Nebol ešte úplne tvrdý, ale hneď bolo jasné, že už zamrzol.“
Na zemi ležal Sergej Ustinov. Pomoci sa dožadoval majiteľ auta Vlad Istomin.
Hasič Stepan Sidorov, najmocnejší z chlapov, vytiahol živého mladíka z auta. Bol oblečený veľmi naľahko: „Tenká bundička, šušťákové nohavice.“ Nohy si chlapec nepoložil na sneh ale na Stepanove kapce. Na nohách mal len ponožky: hasič sa domnieva, že tenisky si dal dole, lebo sa už začal vyzliekať tak, ako to robia všetci, ktorí umierajú na podchladenie.
„Vravím mu: ‚Pome do auta.‘ A on: ‚Chodiť nemôžem.‘ Chytro som ho zobral na ruky, bol ľahučký, a odniesol som ho,“ spomína Stepan. V UAZiku pustili ohrievač naplno. Vlada posadili na zadné sedadlo vedľa Vakemara Nikolajeva. Ten ho zabalil do svojej vetrovky, na nohy mu natiahol vlastné čižmy. Držal mu hrnček pri ústach a dával mu piť kávu z termosky, ktorú zmiešal so snehom, aby nebola príliš horúca.
„Celý čas sa pýtal len jedno: odrežú mi ruky a nohy?“ hovorí Stepan. „Ja mu na to vravím, hlavne hýb rukami. A on pomrví prstami. ‚Cítiš si ich?‘ ‚Cítim.‘ Tak by to malo byť v poriadku, odrezať by ti ich nemali.“
V hasičskom zbore Sidorov musí vždy spĺňať všetky normy: vytiahnuť sa určený počet krát na hrazdu, ovládať pravidlá správania v mimoriadnej situácii. V jednej z brožúr, ktoré sa musel nasilu naučiť, bolo napísané aj to, ako zachraňovať mrznúcich. „Vakemar mu chcel trieť ruky. No ja so mu povedal, aby sa ich vôbec nechytal. A chceli ho aj posadiť na predné sedadlo, no hneď som povedal, že tam byť nemôže, aby nebol pri zdroji silného tepla.“
Chlapec povedal záchrancom, že cestu po starej trase im vytýčila navigácia Google Maps. „A vám sa nezdalo čudné, vravím mu, že za mostom už neboli žiadne značky? Zdalo, hovorí, no videli sme, že cesta je vyjazdená, mohli sme ísť rýchlo,“ opisuje Stepan ich rozhovor.
Po nejakom čase ich Toyota narazila na peň, v aute sa pokazil chladič, vytiekla kvapalina a motor sa vypol. Autobatéria fungovala ešte tri dni, no z nej mali iba svetlo. A potom sa aj ona vybila. Najprv si chlapci zapálili oheň – suché drevo sa v tajge, najmä tam, kde ostali, nenachádza, nemali ani sekeru, aby si drevo narúbali. Preto zapálili len pár vetvičiek a rezervnú pneumatiku. No o pár dní zoslabli tak, že udržiavať oheň už nevládali. Rozmýšľali aj o tom, že sa vyberú hľadať pomoc peši, no bolo príliš chladno. „Vedeli, že nikam nedôjdu,“ hovorí Stepan.
Policajt a jeho spoločníci sa obávali, že ak Vlad cestou zaspí, tak umrie. Medzi sebou sa zhovárali po jakutsky: „Vravím Vakemarovi – rozptyľuj ho nejako. Pýtaj sa hocijaké hlúposti, len aby nezaspal,“ rozpráva Sidorov. Vakemar sa začal pýtať, prečo si vybral práve Chaser: „Zapáčil sa mi, hovorí. Má turbo! Je taký pre mladých, s turbom a ten zvuk! Nárazník má porobený, podobá sa na športiak.“ Po pár hodinách cesty už Vakemar nevedel, čo sa ďalej pýtať. „Ešte sa ho pýtal, že prečo si nekúpil Ipsum. A ja mu vravím, aký Ipsum, veď to je auto akurát na dedinu, ešte sa ho spýtaj, že prečo si Záporožca nekúpil!“ O Sergejovi, ktorý ostal ležať v aute na opustenej ceste, sa snažili nehovoriť. Vlad len povedal, že to je jeho najlepší kamarát.
Opustená časť starej kolymskej cesty
Po niekoľkých hodinách sa Vlad zohrial natoľko, že sa začal sťažovať, že mu od sedenia odpadne zadok a vypýtal si cigaretu. Dokonca ich aj niekoľko vyfajčil, držal mu ich Vakemar. Kto ho to vlastne zachránil, mladík nechápal. Myslel si, že ide v aute s príslušníkmi pohotovostného oddielu a spytoval sa, prečo ich záchranári hľadali tak dlho.
Nevedel, že pred niekoľkými hodinami sa Denis Slepcov, po tom, čo si pozrel videá z čerpacej stanici v Kujdusune, radil so svojimi nadriadenými, či vôbec ísť na starú cestu hneď, za tmy, alebo počkať do rána. Nakoniec, ako sa vyjadril sám policajt, „zafungoval inštinkt“: neskôr sa ukázalo, že práve toto rozhodnutie zachránilo Vladovi Istominovi život – rána by sa už pravdepodobne nedožil.
Na kraji dediny Tomtor, rovno pri starej kolymskej ceste, stojí dom Ivana Zabolockého. Pred dvoma rokmi tu postavil penzión a začal ubytovávať turistov. Keď mu to začalo vynášať, uskutočnil svoj dlhoročný sen: postavil vo dvore teplý bazén pre deti. Sám nakreslil projekt, objednal z Novosibirska stavebné materiály, zostavil liatinový kotol.
„Cez leto sa u nás deti v riekach nekúpu. No, možno tak týždeň sa kúpu a hotovo – voda je veľmi studená. A preto nevedia plávať,“ hovorí Zabolockij. „A cestu tu máme cez leto v zlom stave. Začne pršať a z kopcov sa valí voda – je to veľmi nebezpečné, môžete sa aj utopiť. A preto som postavil tento bazén. Aby sa deti naučili plávať. Aby aspoň na breh vyliezť dokázali.“
Dedina Tomtor
Ivan má štyri deti: troch synov a dcéru. „Ja ich stále beriem na rieku, na loďku. Už ich učím ako veslovať, ak príde voda. A ešte ich aj učím ako postaviť stan, spraviť oheň. A deti to baví. ‚Nechaj, oco, ja to sám spravím.‘ Učíme sa ako používať nôž. Nôž musia mať stále pri sebe.“ Ivanov najstarší syn, jedenásťročný, s ocom chodí do tajgy už dávno. Čoskoro na prvú poľovačku v živote vezme Ivan aj prostredného, šesťročného. „V meste to vôbec nechápu. Dokonca ani v škole ich nepripravujú na prežitie v takýchto situáciách,“ hovorí.
Vedľa malého Tomtoru sa týči kopec. Rovnomerne zasnežený by sa aj stratil v bielej hmle, no na svahu sa černie tmavý pás ihličnatého lesa. „Čoskoro prídu zlatokopi, všetko rozryjú, už ani tohto kopca tu nebude,“ kýva hlavou smerom ku vrchu miestny obyvateľ Michail, starý muž s tmavou, vráskavou tvárou. „Všetko tu zničia, nebude ani rýb ani ničoho. Všetko vykopú.“ Ojmiakonské hory sú jedným z hlavných miest ťažby zlata v Jakutsku, no v Tomtore sa zlato zatiaľ neťaží, pretože dedina je odrezaná od sveta: okrem kamionistov, ktorí sem vozia tovar, a cestovateľov, sem nikto nechodí. Turistov je tu dosť, chodia si odskúšať extrémny chlad.
Jakutsko v zime
Michail je už dávno na dôchodku, privyrába si tým, že vozí turistov po okolí. Po rusky hovorí len ťažko. Jeho otec bol pastierom jeleňov a pred tým, ako začal voziť cestovateľov, Michail strávil v tajge so stádom vždy niekoľko mesiacov do roka. Chodil na lov, pohyboval sa na saniach, ktoré ťahali soby. Turisti ho nezaujímajú, viac ho zaujímajú ich peniaze. „Koronavírus všetko zastavil a pred tým ich tu bola kopa – Číňania, Japonci, tí aj hentí. Taliani! Poliaci! Všetkých mám rád, keďže mi prinášajú zisk. Tam a nazad za štyri tisícky, hotovo.“
Obyvatelia Tomtoru s iróniou hovoria o turistoch. „Prišiel som tak raz na návštevu ku kamarátovi a pozerám, že okolo skleníka svietia baterky,“ spomína si Stepan Sidorov. „Hovorím mu, že niekto niečo v tom skleníku kradne, reku, poďme sa tam pozrieť. Prídeme bližšie a tam dvaja cudzinci v červených bundách, so zakrytými nosmi, hotoví klauni. Vonku je mínus 5O a oni si stan stavajú za skleníkom. Tak sme sa s nimi pustili do reči, reku, čo vy tu robíte? A oni nám na to: spať sme sa chceli uložiť. Hneď som im povedal, že tam akurát tak zamrznú. Kamarát mal medvediu kožu, tak sme im ju dali, aby si mohli ustlať pod sebou.“ Niekoľkokrát musel Sidorov otáčať turistov, ktorí sa chystali prejsť do Magadanu po starej kolymskej ceste – vysvetlil im, že normálna cesta nejde cez Tomtor ale cez Usť-Neru.
Federálna cesta z Usť-Nery do Magadanu je rovná a udržiavaná, pridŕža sa kopcov. Na ľavo sa týčia svahy pokryté lesom, v pravo zas hlušina z ťažby rúd. Práve po tejto ceste by prešiel Sergej s Vladom, ak by si na križovatke pri dedine Kiubeme vybrali správnu trasu. S opustenou kolymskou cestou sa táto magistrála nedá porovnať, hoci ani tu nie je rušná premávka, pokrytie mobilným signálom a ani benzínky na každom kroku, tak ako je to bežné v európskej časti.
Vodič Jurij na tejto trase pracuje druhýkrát. Kedysi vozil pasažierov medzi Jakutskom a Blagoveščenskom, no tu sa dá lepšie zarobiť – iná alternatíva ako sa dostať z Usť-Nery do Magadanu neexistuje a pasažieri môžu ísť jedine mikrobusom (16 hodín cesty, 8 tisíc rubľov). Prvá cesta sa Jurijovi nepodarila: na pol ceste sa mu pokazil ohrievač pod sedadlom vodiča. „Obul som si kožušinové čižmy, navliekol otepľovačky a došli sme. Každých sto kilometrov som sa musel hodinu hriať na sedadlách pre pasažierov,“ hovorí.
Pokazený ohrievač ale nie je to najhoršie, čo toto auto prežilo s Jurijom. „Päť dní plávalo pod vodou,“ veselo spomína. Pred pár rokmi začiatkom zimy viezol pasažierov a náklad z Blagoveščenska do Jakutska. Ľad na Lene ešte nebol dosť hrubý, no cestujúci ho prehovorili, aby ich doviezol na stanovište skútrov, ktoré ich mali dopraviť k ľadoborcu. „Len som vyrazil, prešiel som pár metrov a hotovo, auto sa prevrátilo na bok a spadlo pod ľad,“ rozpráva vodič. Vyliezol z auta spolu s pasažiermi, no potom ešte začal zachraňovať tašku s dokumentami: „Prepadol som sa rovno do ľadovej diery – chrap, *****. Metám sa tam, no vyliezť nemôžem. A v batožine ostal vak, omotaný páskou, a v ňom boli veci v igelitkách. Zjavne v ňom ostal vzduch. Zrazu len vyplával vedľa mňa. Tak som vyliezol naň, potom na kryhu… a už som bol von.“ Od niektorého z cestujúcich si zobral baterku, pasažieri ho, mimochodom, nezachraňovali, odišli na skútroch, a ostal sám v strede rieky. A vonku bolo mínus 35: „Stojím tam, ako keby ma obliali vriacou vodou.“
Jurij si začal rýchlo vyzliekať zamrznuté rifle a topánky. Vedel, že medzi tovarom, ktorý viezol bola aj prenosná termogaráž: vrece, ktorým v Jakutsku v zime zakrývajú autá. „Mal som pri sebe nôž. Otváram balík, vyberám garáž a celý sa do nej balím. Úplne som sa vyzliekol, žmýkal som aj spodky. A ostal som sedieť pod garážou v strede rieky.“
Jakutsko v zime
Asi o tri hodiny začal zaspávať. „Vravím si, že musím niečo spraviť, inak ma vypne a zamrznem. Skúsil som kráčať omotaný garážou. Nohami som ale zapadol do snehu – pomyslel som si, že takto to, *****, nepôjde.“ Jurij sa rozhodol vyzrieť spod garáže poslednýkrát a ak by na brehu nikoho neuvidel, chcel ju porezať na kusy, omotať sa nimi a ísť po rieke. Brzdilo ho len jediné: garáž stála 20 tisíc a jeho aj tak kvárili myšlienky, koľko bude musieť zaplatiť za utopený tovar. „Do poslednej chvíle som čakal. Pozerám von. A na brehu sa objavili fízli. Zakýval som na nich baterkou a oni ma vzali.“
Kým hľadali chlapcov, najhorší bol pocit bezmocnosti, spomína Sergejova mama Galina Ismagilova. „Plakala som, vravela som vyšetrovateľovi: nože, vy ako človek, poraďte mi, čo mám robiť! No čo mám robiť, veď ak my vy nepomôžete, lebo takýto tu funguje systém, aspoň mi poraďte, ako človek človeku! Čo ja môžem urobiť! A on na to: Ja neviem, ako vám mám pomôcť. A to je celé, takto sa u nás po ľudsky s človekom rozprávajú. Samozrejme, ak by som mala auto, sama by som, *****, prepáč bože, sadla a išla. Ale keď nemám ani auto, aký taxík by ma tam odviezol? Žiadny taxikár by tam nešiel.“
Sergej Ustinov s mamou. Foto zo sociálnej siete Galiny Ismagilovej
To, že Sergej zahynul, jeho mame oznámili na ďalšie ráno po tom, ako našli auto: nechceli, aby bola v tom momente sama pre prípad, že by museli volať záchranku. Keď sa dozvedela od policajtov po telefóne túto novinu 5. decembra ráno, Galina Ismagilova naozaj „tam, v pekárni, rovno odpadla“. Keď sa prebrala, začala rozmýšľať: „Keby to boli deti nejakých papalášov, za päť minút by ich našli. A čo, vari to tak nie je? Vedenie polície by sa zapojilo, vrtuľníky aj všetko na svete by ich hľadalo.“
Magadanské veliteľstvo výboru pre mimoriadne udalosti informovalo Cholod, že ich do hľadania nikto nezapojil. Na veliteľstve výboru v Jakutsku vyhlásili, že ich oľskí policajti informovali o zmiznutí chlapcov iba 4. decembra. Odpovedať na otázku, prečo informovanie výboru pre mimoriadne udalosti trvalo tak dlho, oľská polícia odmietla odpovedať – rovnako tak odmietli vysvetliť, prečo sa im nepodarilo skôr dostať k údajom od telefónneho operátora. „Všetky kroky sa udiali v rámci zákona. Viac k tomu nemáme čo dodať,“ uviedla ich tlačová služba.
Minimálne dvaja ľudia videli v okolí Tomtoru na konci novembra cudzích chlapcov na zahraničnom aute. Predavačka obchodu Sulus na hlavnej ulici 28. novembra predala chudému, do vtedajšieho počasia nevhodne oblečenému chlapcovi balík perníkov a krabicu džúsu. „K nám chodí mnoho ľudí, nejak som si ho nevšimla,“ – vysvetľuje, prečo si nespomenula na cudzinca, keď uvidela na WhatsAppe popis nezvestných. Asi o pol hodinu neskôr prijala obsluha na benzínovej pumpe vo vedľajšej dedine Kujdusun peniaze za benzín od neznámeho mládenca obutého v teniskách. „Máme tu kopu turistov, veď sme Pól chladu. Stále k nám chodia tankovať iní ľudia. Asi preto si ich nikto nevšimol. A aj na WhatsAppe nie sú všetci,“ hovorí ďalšia zamestnankyňa pumpy (tá, ktorá pracovala 28. novembra, odmietla hovoriť s Cholodom).
Obchod, v ktorom videli mladíkov posledný raz
Ak by Vlad a Sergej odišli z Tomtora o pár dní neskôr, šance na ich záchranu by boli vyššie, myslí si Vakemar Nikolajev: po ceste by stretli pastierov koní, ktorí viezli konské mäso do dediny. A ak by sa vydali na cestu ešte trochu skôr, pred tým, ako udreli extrémne mrazy, mohli cestou stretnúť poľovníkov.
Bolo niečo po jednej v noci a tomtorská lekárka Urujdana Protopopova už skoro spala, keď jej na mobil zavolal miestny policajt. Oznámil jej, že chlapcov, ktorých opisy sa už týždeň šírili na WhatsAppe našli na starej ceste. Jeden zahynul, druhý má omrzliny a vezú ho priamo k nej.
Doktorka sa obliekla, prišla do ambulancie uprostred noci a začala obvolávať a budiť svojich podriadených. Podarilo sa jej zložiť tím zo štyroch ľudí, vždy jedného na každú omrznutú končatinu: „Tak, aby sme ho mohli hneď ošetrovať zo štyroch strán. Treba konať rýchlo, aby sa nám podarilo zachrániť aspoň niečo.“
Lekárska tomtorskej ambulancie Urujdana Protopopova
V akom stave privezú pacienta, lekári nevedeli. Kým čakali, pozerali si WhatsApp a hľadali opisy, aby pochopili, kedy vlastne chlapci zmizli. Ukázalo sa, že je to už skoro sedem dní. „Myslela som si, že privezú človeka v strašnom stave. Úplnú kaliku,“ hovorí Protopopova.
O piatej ráno Stepan Sidorov doniesol na rukách do ambulancie chlapca zabaleného v cudzej vetrovke. Vlad bol pri vedomí a dokonca rozprával. Lekárka ho ohmatala. „Na dotyk bol úplne studený. Jediné, čo cítiš je chlad, mŕtvolný chlad,“ spomína. Protopopova bola rada, že si chlapec vyzul tenisky: „Pri omrzlinách končatiny puchnú. Pravdepodobne u neho zafungoval pud sebazáchovy.“
Protopopova chápala, že dokáže svojmu pacientovi poskytnúť iba prvú pomoc, nemala k dispozícii silnejšie lieky a ani špecializovaní experti v Tomtore nie sú. Rozdelila úlohy medzi kolegov: kým sanitárka balila chlapca do deky a dávala mu piť teplé nápoje, druhá mu merala tlak a tretia mu podávala novokaínové injekcie do rúk a nôh. Hlavnou pomôckou však boli obklady: „Obväzy sme namáčali v slabšom alkoholovom roztoku a robili sme mu ako keby boxerské rukavice, aby boli končatiny v teple. Urobili sme mu veľa vrstiev, tak, aby bolo všetko úplne mokré.“
Po tom, ako nechal Vlada v ambulancii, išiel Stepan Sidorov domov pustou nočnou dedinou. Stretol však druhého miestneho policajta. „Spýtal sa ma: ‚Nevieš, ***** [prečo] mi doktori kázali doniesť 10 fľašiek vodky? ‘“ spomína si Stepanov. „Vravím mu, že ho budú asi masírovať. V nemocnici nemajú toľko liehu, tak asi preto povedali, že treba vodku. Kolega zjavne išiel v noci do obchodu a prosil, aby ho otvorili špeciálne kvôli nemu.“
O tom, čo sa stalo s jeho najlepším kamarátom sa Protopopova snažila Vlada nepýtať. „Bol v šoku, videl mŕtveho kamaráta,“ vysvetľuje. „Bol to silný šok. Asi tam tiež už len ležal a rozmýšľal, že on tiež umrie ako jeho kamarát. Rozmýšľal, pravdepodobne sa už v duchu so všetkými rozlúčil, ležal a zrazu sa zjavili svetlá, prišli ľudia. Dobre, že sa ozval, že žije, veď možno by len otvorili a zatvorili, ak by nemohol hovoriť! A dobre, že ležal vyššie. Tamten bol na podlahe a tento na sedadle. To ho, pravdepodobne, zachránilo.“
Opustený automobil Vladislava Istomina ponechaný na opustenej časti starej kolymskej cesty
Vlada však bolo naozaj treba urýchlene letecky previezť do okresnej nemocnice. No v silnom mraze lietadlo nie vždy môže lietať, takže Protopopova sa rozhodla neriskovať a hneď ho posadila do sanitky. Cesta do Usť-Nery trvala sedem hodín. Vlad sa nechcel vydať na cestu, spomína lekárka: „A naozaj tam musím ísť? Pýtal sa, a vy so mnou nepôjdete? Však ma nepošlete samého? Bál sa neznámeho.“
Celý ten čas ležalo telo Sergeja Ustinova na podlahe pokazenej Toyoty uprostred starej kolymskej cesty. Policajti ho odtiaľ vzali len o dva dni neskôr.
Keď sa sestra Sergeja Ustinova Julija Zubok dozvedela o tom, že brata našli mŕtveho, prišla na letisko s fľašou koňaku a konzervou kaviáru. Letenky do Magadanu už v ten deň voľné neboli, no ju posadili do vypredaného lietadla na sedadlo pre letušky. V jej rodnej dedine musela hľadať auto, ktoré by mohlo previezť telo jej brata z márnice v Jakutsku do Oly.
Po pohrebe sa Julija rozhodla, že podá žalobu na Google, keďže ich navigácia odporučila bratovi cestu po opustenej ceste. „Je to proste hlúpe: bol človek a už ho niet. Ako to tak môže byť? Rozumiem, že nepracoval v Kremli, nebola to žiadna celebrita, ale aj tak to bol človek. Nikto o ňom nehovorí. Bol, tak bol, pochovali ho a zabudli. A ja chcem, aby… Aby na celom svete vedeli… Alebo aspoň na súdoch aby vedeli, že takýto človek existoval.“
Vlad Istomin sa domov vrátil len o niekoľko mesiacov: dlho ležal v nemocnici v Jakutsku, kam ho previezli z Usť-Nery (teta a priateľka Istomina sa s Cholodom odmietli rozprávať). 18 ročnému študentovi priemyselnej školy amputovali chodidlá aj ruky od zápästí. Podľa slov lekárky z JIS nemocnine v Usť-Nere Ajgul Ažibraimovej, s lekármi sa takmer nerozprával. Iba sa celý čas pýtal, kedy na JISku privezú Sergeja a či bude ležať na posteli vedľa neho.
Lekári však Vladovi na túto otázku neodpovedali.
V texte sú použité spomienky obyvateľov Ojmiakonskej doliny, ktoré zozbierala výskumníčka Rozalija Ďagilevová.
Autor
Redaktor
Fotografie
Ilustrácie
Spolupracovali