Aleksej Gorinov bojoval za demokraciu v Rusku 30 rokov. Bol odsúdený na sedem rokov väzenia za to, že nazval vojnu vojnou.
08.07.2022
8. júla odsúdil moskovský súd 60 ročného miestneho poslanca Alekseja Gorinova na sedem rokov v trestaneckej kolónii. Trestný čin, ktorý Gorinov spáchal, spočíva v tom, že na poslaneckom zasadnutí Krasnoseľského samosprávneho obvodu nazval to, čo sa deje v Ukrajine, vojnou, a vyhlásil, že v tejto vojne umierajú ukrajinské deti. Dokým Gorinova nezatkli, málokto ho poznal – v skutočnosti sa však venoval demokratickej politike už od konca 80. rokov, ochraňoval Biely dom počas puču, po nástupe Vladimira Putina k moci celé roky ako právnik zastupoval opozičných aktivistov a dával pozor na miesto vraždy Borisa Nemcova – všetkým týmto aktivitám sa venoval popri úspešnej korporátnej kariére. „Cholod“ prináša Gorinovov príbeh.
Aby ste nezmeškali hlavné materiály „Cholodu“, sledujte nás na sieti Instagram a Telegram.
„Počas augustového puču v 1991 roku som bol taktiež poslancom. Spoločne s inými obrancami som bol pri budove Najvyššieho sovietu republiky, pri Bielom dome. Bránili sme našu budúcnosť. Naše právo slobodne žiť, čiže slobodne hovoriť, vyjadrovať svoje myšlienky, zhromažďovať informácie a aj ich rozširovať.“
Toto povedal miestny poslanec Krasnoseľského samosprávneho obvodu Aleksej Gorinov v svojej záverečnej reči na súde 8. júla. V auguste 1991 mal čerstvých 30 rokov. Gorinov, pomocný vedecký pracovník moskovského Inštitútu inžinierskej geodézie, ortofotomapovania a kartografie, bol v tom období už viac ako rok poslancom miestnej rady Dzeržinského rajónu (rozkladal sa na území od Lubjanky po VDNCH).
„My sme predperestrojková generácia,“ hovorí Gorinovova rovesníčka, ktorá s ním v nultých a desiatych rokoch úzko spolupracovala. „Vyrastali sem v inteligentných rodinách, celý čas nám vtĺkali do hlavy, že musíme byť veľmi dobrí. Boli to rodičia, knihy, okolie, to všetko nás primälo k tomu, aby sme sa v živote zaoberali niečím dobrým. A v mnohých z nás to ostalo navždy. V prípade, že robíš niečo, čo v tvojej hlave do tejto kategórie [dobrého] nespadá, sám si nespokojný.“
Klub voličov
Ako hovoril sám Gorinov v rozhovore pre projekt „Skutočná história demokratického Ruska“, o aktivizmus sa začal zaujímať hneď ako začal pracovať na univerzite, ktorú ukončil v roku 1984. „Môj pradedo bol revolucionár, zastrelili ho kolčakovci (jeho pomník stojí v Abakane, tam, kde ho popravili), dedo bol účastník občianskej vojny, otec je veteránom veľkej vlasteneckej, člen strany,“ hovoril. „Vyrastal som v takejto rodine a nebol som žiadny disident.“ K protestu ho ale podnietil v sovietskych časoch úplne bežný prípad – škola nakúpila zemiaky a donútila mladých zamestnancov, vrátane Gorinova, aby ich porozvážali domov, k starším kolegom. Gorinov sa rozhodol verejne protestovať. Podľa jeho slov si potom rektor vyžiadal jeho osobný spis a začal klásť prekážky v kariére mladého rebela.
Mladého vedca zachránil začiatok perestrojky, vtedy umrel aj samotný rektor. Gorinov mohol opäť pracovať so študentami a „vyvíjať zložitý matematický komplex na výpočet obežných dráh“ – hoci niekedy, ako aj sám priznal, namiesto toho počúval v práci prenosy zo zasadnutia Zjazdu ľudových poslancov ZSSR.
Raz, keď sa vracal domov, uvidel pri východe z metra plagát, že v jeho štvrti sa stretáva „klub voličov“. V klube sa Gorinovovi páčilo: „Boli tam zaujímaví ľudia, venovali sme sa zaujímavým otázkam zahraničnej aj domácej politiky.“ K členom klubu patril aj Vladimir Olejnik, budúci sudca Ústavného súdu RF, aj Michail Astafiev – v 1990 boli obaja nominovaní na ľudových poslancov RSFSR a boli aj zvolení. Gorinov bol dôverníkom Astafieva a potom sa rozhodol sám ísť do politiky a stať sa miestnym poslancom. „Oproti môjmu domu bola detská knižnica,“ spomína. „A čo, pôjdem tam a skúsim sa stať ich nominantom. Prišiel som tam, ženy sedia, práve je obedná prestávka a vravím: ja som taký a taký, chcem sa stať poslancom, teraz tu s vami spravím informačné stretnutie, všetko vám vysvetlím a vy ma navrhnete za poslanca a podpíšeme protokol. Oni si ma vypočuli s otvorenými ústami a všetko sa im zapáčilo.“ Nakoniec ho však knižnica nenavrhla, no kandidátom sa Gorinov stal aj tak, obišiel každý byt na svojom sídlisku a voľby vyhral.
„Bol na zozname Demokratického Ruska (volebný blok založený v roku 1990 – pozn. Cholod),“ hovorí spolupredseda moskovského oddelenia strany Parnas a jeden z organizátorov mítingov na konci 80. a začiatku 90. rokov Michail Šnejder. „Boli to aktivisti demokratického hnutia, ktoré vtedy existovalo. Ľudia, ktorí vylepovali letáky, zúčastňovali sa akcií a zhromaždení. Občianski aktivisti ako nazývajú dnes.“
„Ľoša Gorinov je jeden z najčestnejších a najslušnejších ľudí, akých som v živote stretol, je veľmi skromný a absolútne zásadový,“ spomína Viktor Gorodeckij, ktorý bol v tom období v prezídiu tej istej obvodnej rady. „Vtedy bol najmladším poslancom v našej rade, no všetkých udivoval profesionálnym prístupom pri riešení tých najzložitejších úloh. Dokázal presadiť mnoho demokratických reforiem aj v našej štvrti a aj v celej Moskve.“
Keď sa začal puč, Gorodeckij a Gorinov išli k Bielemu domu spolu. Počas prvej noci išiel Gorinov domov, čakal ho tam žena s dvojmesačným dieťaťom. „Noc som strávil doma, ale pripravoval som sa: všetko som si zbalil, rozlúčil sa,“ spomínal. „Mal som so sebou vojenskú plynovú masku a vzal som si dýku, ani neviem prečo, pre každý prípad.“ Gorinov spomínal, že chcel pomôcť protestujúcim a navrhol, aby na budovanie barikád využili aj detské ihrisko, ktoré sa nachádzalo v jednom z presnenských dvorov. „A doslova niekoľko desiatok ľudí sa tam rozbehlo a pred mojimi očami za niekoľko sekúnd z ihriska nezostalo nič,“ hovoril. „Bolo to nepríjemné, nedopadlo to dobre. Cítim svoju vinu pred obyvateľmi.“
Vtedy zvíťazili priaznivci demokracie. Na úplnom začiatku 90. rokov poslanec Gorinov pomáhal svojej štvrti so zmenami, ktoré zodpovedali tomuto obdobiu: napríklad zjednodušoval privatizáciu obchodov a iných spoločností, proti ktorej sa bránili ešte sovietske ministerstvá. Zároveň sa však musel zaoberať aj každodenným prežitím: „Moje dieťa prežilo vďaka Sorosovi,“ hovoril Gorinov. „Chápem to tak, že do značnej miery práve vďaka nemu bola detská výživa dostupná vo výdajňach (mliečnej kuchyne). Každé ráno som tam chodil a stál som v rade, aby sme ju dostali.“
Čoskoro Gorinov ku svojej poslaneckej práci dostal aj pozíciu vedúceho moskovskej pobočky registračnej komory, ktorá sa venovala evidencii prevodov nehnuteľností. Ale postupne ho začal trápiť politický život v jeho okolí. V roku 1992 napísal vyhlásenie o odchode z „Demokratického Ruska“ — bol šokovaný tým, že podnikateľ Jurij Lužkov nahradil demokrata Gavriila Popova na čele Moskvy. „Keď sa začalo hovoriť, že treba vrátiť k moci bývalých úradníkov, nomenklatúrne kádre, ktoré majú skúsenosti a vedia čo a ako, tak sa tam nedostal nikto z demokratov. A to ma veľmi pobúrilo,“ vysvetľoval.
V októbri 1993 sa jeho bývalý kolega z klubu voličov Michail Astafiev ocitol na strane Najvyššieho sovietu v opozícii voči prezidentovi Jeľcinovi a zavolal starého kamaráta opäť brániť Biely dom. Gorinovovi sa vtedy nepodarilo preraziť kordón, ale ako obyvateľ Ostankina sledoval útok odporcov prezidenta na televíznu vežu. To, čo videl sa mu nepáčilo. „Bola to tragédia, doteraz si myslím, že všetko to, k čomu sme sa teraz dostali, začalo práve vtedy, v októbri 1993,“ hovoril Gorinov neskôr. „Bolo to východiskom toho, čo vidíme teraz.“ Zanedlho po týchto udalostiach prestal byť poslancom a odišiel z politického života – takmer na 15 rokov.
Uznávaný človek
K práci pre spoločnosť sa Aleksej Gorinov vrátil počas nultých rokov, keď k moci v Rusku prišiel Vladimir Putin, protestné mítingy ešte neboli masové a zadržiavania a zatýkania také rutinné. Gorinov sa stal obhajcom: v tom čase pracoval ako právnik a po protestoch vyťahoval zadržaných z policajných oddelení a zastupoval ich na súdoch. „Bolo celkom normálne, ak nás na nejakej Stratégii zadržali a za policajným antonom ide Ľoša na aute,“ spomína Gorinovova kolegyňa zo Solidarnosti, opozičného hnutia, ktorého členom bol aj on. „A hneď, ako nás privedú na oddelenie, Ľoša sa dobíja do dverí a hovorí, že prišiel obhajca. V tom čase jeho samého nikdy nezadržali, on dokonca ani nechodil na nepovolené zhromaždenia, pretože jeho dobrovoľníckou povinnosťou bolo obhajovať nás.“
V rokoch, kedy Gorinov zobral na seba túto povinnosť, v Rusku neexistoval inštitút verejných obhajcov, hovorí jeho spolubojovník zo Solidarnosti Sergej Davidis. Organizácia OVD-info, ktorá teraz posiela právnikov k ľuďom zadržaným na akciách vtedy ešte neexistovala, nefungoval ani systém kompenzácií za prácu advokátov z prostriedkov charitatívnych organizácií. Podľa slov Davidisa, Gorinov, ktorý bol úspešným firemným právnikom v developerskej spoločnosti, vždy zastupoval zadržaných zadarmo.
Gorinov zvykol v oddelení polície, kam odviezli zadržaných, prestáť niekedy aj celé hodiny a často odsúval svoje vlastné záležitosti len preto, aby im pomohol. Aktivista Solidarnosti, fyzik Michail Laškevič spomína, ako raz volal Aleksejovi Gorinovovi z policajnej stanice: „Vravím mu, že nás zadržali. A on odpovedá: „A ja práve čistím hríby na chate, no dobre, hneď prídem.“ A prišiel. S Aleksejom bolo na polícii oveľa veselšie ako bez neho. Niekedy rozčuľoval policajtov svojou presnou znalosťou zákona a aj vtipmi.“
Takmer všetci jeho známi hovoria o Gorinovovom zmysle pre humor. Laškevič spomína, ako právnik raz stál pred príslušníkom OMONu a vysvetľoval mu zákon „O polícii“: „Omonovec hovorí: prečítali ste si vôbec tento zákon? A Aleksej odvetil: veru áno, sám som ho písal. Trošku ich [policajtov] podpichoval, ale tak, že nemohli oponovať.“
Aleksej Gorinov, ktorý bol mäkký, tichý, ústupčivý a nevýrečný v súkromí, sa pri hájení svojich klientov menil: stával sa vytrvalým a tvrdým, spomína Sergej Davidis. Aktivisti, ktorých obhajoval, hovoria, že sa cítili pohodlnejšie hneď, ako Gorinov prišiel na policajnú stanicu – hlavne kvôli jeho neotrasiteľnému pokoju.
V 2014 roku, po akcii na podporu obžalovaných v prípade protestov na Bolotnom námestí, Gorinov ťahal z policajnej stanice samotného Davidisa. „On vtedy obhajoval literu zákona tak dôkladne, že sa to z praktického hľadiska zdalo takmer zbytočné. Dôležité bolo, aby nás policajti pustili, a nie to, či píšu všetky čiarky tam, kde majú byť,“ spomína na Gorinova jeho kolega. „V skutočnosti to ale bola dobre premyslená stratégia. On týmito požiadavkami na dodržiavanie zákona dokonale vytváral na políciu taký nátlak, že pre nich bolo jednoduchšie všetkých prepustiť.“
Hoci nebol výrazným a viditeľným politikom, Aleksej Gorinov bol aj tak vo vedení opozičných štruktúr, ktoré v Rusku vznikli na konci nultých a na začiatku desiatych rokov. Bol členom politickej rady hnutia Solidarnosť a v koordinačnej rade Strany 5. decembra – tú sa Davidis a jeho kolegovia pokúšali založiť v roku 2013, no ministerstvo spravodlivosti ju odmietlo zaregistrovať. „Nie je hlasom ľudu, národný tribún,“ hovorí Sergej Davidis. „Je to ale autorita, ktorú si všetci vážia.“
Gorinova, ako aj mnohých iných aktivistov, hlboko zasiahla vražda Borisa Nemcova. Od roku 2015 pravidelne strážil na Veľkom moskvoreckom moste a dával pozor na to, aby úradníci alebo vandali neodstraňovali kvety a neničili neoficiálny pamätník. Ako hovorí jedna z jeho kolegýň, ktorá s ním na pamätník dozerala, Gorinov mal službu väčšinou cez víkend: „Zvyčajne v sobotu v noci – mal auto, takže sa nemusel ponáhľať na metro.“ Svoje skúsenosti z rokovania so štátnou mocou sa snažil použiť aj tu – v januári 2018 sa práve Gorinov stretával s riaditeľom Gormosta a dosiahol, že tento vyhlásil, že „nemá žiadne zásadné námietky proti existencii pamätníka“.
Toto je moja láska
Súbežne s pomocou aktivistom a službami na moste Gorinov úspešne budoval aj svoju právnickú kariéru. Ako hovoria jeho kolegovia zo Solidarnosti, nenápadný, „vždy skromne oblečený a na lacnom aute“, zastával funkciu generálneho riaditeľa „Vejnett Treding“ – firmy, ktorá sa venuje príprave stavenísk. „On je úspešný, vysokokvalifikovaný korporátny právnik v oblasti občianskeho práva,“ hovorí Davidis.
Po práci sa Gorinov vracal k rodine: doma ho čakala manželka Alla, s ktorou vychoval syna a žil s ňou 32 rokov. „Keď svojich priateľov zoznamoval s manželkou, Gorinov hovoril: Toto je moja láska,“ hovorí jeho kamarátka, členka moskovskej rady Solidarnosti Daša Voľa. Podľa jej slov je Gorinovova manželka „veľmi vzdialená od našej ruskej surovej reality. Slovami sa nedá opísať, ako veľmi sa trápila, keď ho zadržali,“ hovorí Voľa. „Ona narazila na krutú realitu tak silno, že ani nevedela, čo mu tam môže poslať a čo nie. Bojím sa pomyslieť na to, čo sa s ňou deje teraz.“
Väčšina známych hovorí o Gorinovovi ako o pokojnom človeku, ktorý rád žartuje. „On je veľmi dobrý, prívetivý, spoľahlivý, čestný, citlivý a pozorný k potrebám druhých. S cudzími ľuďmi sa veľmi nedruží, preto majú mnohí pocit, že je to tichý človek – taký, ktorý prichádza a odchádza bez povšimnutia. Ale jeho blízki ľudia vedia, že Ľoša má obrovské množstvo záujmov a talentov,“ hovorí Voľa. Podľa jej slov Gorinov hrá výborne biliard, zaujíma ho vesmír. „Dokonca uložil naše mená na digitálne médium, ktoré bolo umiestnené do sondy NASA Parker Solar. Vtedy sa prvýkrát v histórii skúmania slnečnej sústavy kozmickej sonde podarilo prejsť cez vrchnú časť atmosféry Slnka, cez slnečnú koronu, a odobrať vzorky hviezdnej hmoty,“ pokračuje.
Aj ako priateľ bol podľa Daši Voli vždy starostlivý: z USA jej priniesol liečivé sirupy, pretože vedel, že býva často chorá, nosil jej domov potraviny, keď ležala s horúčkou cez 40. „Raz prišil ku mne, všimol si, že mám pokazené okno a hneď ho aj opravil,“ hovorí.
Hoci je veľmi zodpovedný a vážny, má Gorinov aj jeden vtipný koníček – rád si lepí na obal telefónu nálepky z rôzneho ovocia. „Celý telefón má vždy oblepený. Vyzerá to veľmi milo,“ hovorí Voľa. „A podľa mňa ho to charakterizuje ako človeka, ktorý si dáva pozor na detaily.“
O sebe Gorinov hovoril nerád, zhodnú sa viacerí jeho kolegovia. „V tomto zmysle je to taká uzavretá povaha,“ hovorí jeden z jeho kolegov zo Solidarnosti. Podľa Daši Voli on sám nikdy nikoho o pomoc neprosil a nehovoril o svojom zdraví, nechcel nikoho znepokojovať,
Altruistická služba budúcnosti
„Pamätám si, ako Ľoša v 2017 zo srandy hovoril, že bolo dobre, že bol v 1990 zvolený do Dzeržinskej rady, pretože len pár mesiacov potom sovietske zriadenie padlo. Vyvodzoval z toho, že aj táto diktatúra skoro padne,“ spomína Sergej Davidis.
Na jeseň 2017 uskutočnila v Moskve opozícia svoju najúspešnejšiu predvolebnú kampaň za celú putinskú éru – vďaka tvrdej práci spoločného štábu, ktorý vytvoril Dmitrij Gudkov, koalícia Jabloka a nezávislých politikov, dokázala získať väčšinu v miestnych zastupiteľstvách v mnohých častiach mesta. Jedným z nich bol aj Krasnoseľský obvod: novým predsedom rady sa stal Iľja Jašin a jedným z poslancov Aleksej Gorinov.
Podľa Jeleny Kotenočkinej (ktorá sa stala predsedníčkou rady po tom, ako Jašin odstúpil v roku 2021), Gorinov sa poslaneckej práci venoval poctivo aj napriek tomu, že, tak ako aj ostatní členovia rady, nedostával žiadny plat. „Radil zdravotne znevýhodneným a dôchodcom, na čo majú nárok,“ uvádza. „Pomáhal inštalovať pamätné tabule na počesť účastníkov veľkej vlasteneckej vojny a tabule Poslednej adresy (projekt, ktorý zachovával spomienku na obete stalinských represií – pozn. Cholod). Ochotne sa stretával s obyvateľmi, dodržiaval rozvrh práce s občanmi – ani raz nevynechal stretnutie. K otázkam generálnych opráv bytového fondu pristupoval dôkladne – nikdy nepodpisoval preberacie protokoly bez toho, aby ich odsúhlasil s obyvateľmi domov. A ak nemali sily alebo schopnosti, aby sa zaoberali opravami, pomáhal im.“
Všetka táto činnosť však Gorinovovi aj tak nestačila. „Mnohí si myslia, že [mestskí poslanci] by nemali byť spolitizovaní,“ pokračuje Kotenočkina. „On však mnohokrát inicioval politické vyhlásenia – napríklad na podporu Alekseja Navaľného, zúčastňoval sa protestov.“
„Nemám najmenší dôvod myslieť si, že plánoval budovať kariéru profesionálneho politika,“ tvrdí Sergej Davidis. „Jeho práca je čisto altruistická služba budúcnosti jeho krajiny, ľudským právam. Nech to znie akokoľvek pateticky, presne sa to na neho vzťahuje. Je to človek, ktorý robí, čo môže, pretože musí. On nešiel na barikády, skôr ochraňoval tých, ktorý na tie barikády išli.“
Svoj postoj k vojne s Ukrajinou Gorinov verejne vyjadril hneď – prakticky každý deň písal protivojnové posty na Facebooku. „Sám sa rozhodol, že to bude robiť a tak to aj robil, je to dôsledný človek,“ hovorí Laškevič. „Nerobil niečo veľmi hrdinské, proste sa tak vnútorne rozhodol a toto rozhodnutie nasledoval. Správal sa rovnako ako predtým, akoby žiadne diktátorské zákony neexistovali. Je veľmi pokojný a má akýsi zmysel pre humor, ktorý mu dovoľuje správať sa dôsledne v rôznych situáciách.“
15. marca Gorinov a Kotenčkina prišli na obyčajné zasadnutie rady mestských poslancov. V jednom momente bola na programe otázka konania súťaže detských obrázkov. „Povedzte mi, prosím, o akej súťaži detských kresieb ku dňu detí môžeme hovoriť?“ nahneval sa Gorinov. „A o akých tanečných programoch ku dňu víťazstva? Keď u nás deti umierajú každý deň – len pre vašu informáciu, v Ukrajine zahynulo už okolo sto detí. Z detí sú siroty a vnuci či pravnuci účastníkov druhej svetovej vojny sú teraz uvrhnutí do bojového pekla na území Ukrajiny. Myslím si, že všetko úsilie občianskej spoločnosti musí byť zamerané jedine na to, aby sa zastavila vojna a aby boli ruské vojská stiahnuté z územia Ukrajiny.“
Kotenočkina podporila svojho kolegu. Kvôli tejto pár minútovej diskusii, vyšetrovací výbor začal voči obom poslancom trestné stíhanie podľa zákona o „fejkoch“. Politikov obvinili na konci apríla. Kotenočkina v tom čase opustila Rusko. Gorinov ostal.
„Vlastne už keď zabili Borju, začali sme mať pocit, že my celý čas zaostávame, oni stále pritvrdzujú a my sa nevieme prestaviť, nevieme ako,“ hovorí kolega Gorinova zo Solidarnosti. „A mám pocit, že ani Ľoša neveril, že ho zoberú a jednoducho posadia.“
26. apríla prehľadali jeho poslaneckú kanceláriu a domová prehliadka bola aj u Gorinova. Hneď nasledujúci deň ho súd vzal do vyšetrovacej väzby. Vyšetrovanie trvalo päť dní – už 8. júla ho súd odsúdil na sedem rokov väzenia – presne na toľko, ako žiadal prokurátor. Pred zasadnutím súdu zdvihol nad hlavu protivojnový plagát; zriadenec súdu sa ho pokúsil zakryť svojim telom. O dva týždne bude mať Aleksej Gorinov 61 rokov; ako povedali Cholodu jeho známi, má problémy s pľúcami.
Po začiatku vojny Gorinov aj naďalej chodil k pamätníku Nemcova na Veľkom moskvoreckom moste. „Niekto od nás ho raz stretol a spýtal sa ho: Ľoša a ty neplánuješ odísť? A on povedal: nie, ja nikam neodídem,“ hovorí jeho kolegyňa z pamätníku aj Solidarnosti. „Môžem len hádať, čo ho držalo. Ja si myslím, že je to takto. Šesťdesiat rokov sa snažil byť dobrým, niečo robiť, snažil sa, pracoval, mal deti. A jedného dňa mu to proste všetko vzali a vynulovali. A ak by pri tom ešte aj odišiel, tak by to zmazalo úplne všetko, čo bolo.
Cholod ďakuje projektu „Skutočná história demokratického Ruska“ za pomoc pri príprave tohto materiálu.
Autori: Olesja Ostapčuk, Aleksandr Gorbačov, redakcia Cholodu
Titulná fotografia:Kirill Kudrjavcev/AFP/Scanpix
Redaktor: Aleksandr Gorbačov