Prečo Rusi nikomu neveria a myslia iba na seba?
| (￣～￣;) Dobrý deň, priatelia! Už dlhé roky píšem o ruskej ekonomike a demografii, ale tento text som napísala anonymne, pretože sa obávam o svoju bezpečnosť. Počas prvých mesiacov vojny v Ukrajine ma moji známi z rôznych krajín, vrátane Ukrajiny, prosili, aby som vysvetlila prečo sa Rusi – dokonca aj tí, ktorí sú proti invázii – nedokážu zomknúť a masovo vyjsť na pouličné protesty, prečo je ruská spoločnosť tak pasívna. Táto otázka ma znova a znova privádzala do slepej uličky, pretože jednoduchá odpoveď na ňu neexistuje. Dusia ľudí represiami a boja sa väzenia? Znie to legitímne, no na mnohé revolúcie (alebo pokusy o revolúciu), to vplyv nemalo – napríklad na druhú „jazmínovú revolúciu“ v Tunisku, protesty v Bielorusko v roku 2020 alebo v roku 2022 v Iráne. Alebo je spoločnosť natoľko zasiahnutá propagandou a úprimne verí televízoru a Vladimirovi Putinovi? No takto to nemajú zďaleka všetci. Jednu z možných odpovedí ponúka sociologická teória o atomizovanej spoločnosti: ľudia v Rusku málo dôverujú inštitúciám, organizáciám ale aj sebe navzájom. Dokonca ani tí, ktorí sú proti vojne a súčasnej moci, sa nevedia dohodnúť len preto, že chronicky nedokážu veriť v úprimné úmysly toho druhého. A z toho pramení hromadná depolitizácia, ktorú sociológ Grigorij Judin označuje za hlavnú chorobu ruskej spoločnosti – tá nie je agresívna a fašistická, ľudia len jednoducho neveria, že môžu niečo zmeniť. V liste vysvetľujem, ako vzniká a ako myslí atomizovaná spoločnosť, a či je možné sa z tohto stavu dostať. ■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎ Ak ste tak ešte neurobili, prihláste sa na odber Kit-u. Budeme vám zasielať dva emaily týždenne. Všetky naše predchádzajúce texty nájdete v archíve. A ak chcete tento email zdieľať, jednoducho ho prepošlite alebo použite tento odkaz S čitateľmi komunikujeme písomne. Môžete napísať redakcii alebo priamo autorovi konkrétneho textu. Jednoducho odpovedzte na tento email alebo napíšte sem. Rozsah tohto textu je 25 tisíc znakov – prečítanie vám zaberie približne 20 minút. Text sa skladá zo štyroch častí. Prvá vysvetľuje samotný koncept atomizácie a myslenie, ktoré je pre takúto spoločnosť charakteristické. Druhá odpovedá na otázku, do akej miery je rozdelená ruská spoločnosť. Tretia časť hovorí o príčinách pasívnosti a totálnej nedôvery Rusov a štvrtá o tom, či sa dá táto situácia ešte zmeniť. Prvá časť Čo nás rozdeľuje „Vždy som sa vyhýbal politike. Všetky politické strany sú rovnaké.“ „Mám dosť svojich starostí.“ „Všetko sa dá dosiahnuť iba s pomocou úplatkov a známostí. Hore sa dostanú len tí, ktorí majú konexie.“ Tieto frázy sú vám známe, však? Neboli však vyslovené súčasnými Rusmi, ale Talianmi, ktorí žili v polovici minulého storočia v malom a veľmi chudobnom mestečku Chiaromonte. Práve tam v rokoch 1954 – 1955 pracoval americký politológ a sociológ Edward Banfield. Spolu so svojou manželkou spovedal miestnych obyvateľov – manželia uskutočnili asi 70 rozhovorov – aby pochopil, prečo sa Chiaromonte nerozvíja a žije v permanentnej chudobe. Edward Banfield opísal svoj výskum v knihe Morálny základ zaostalej spoločnosti – je to jedna z najznámejších štúdií rozdrobenej (alebo tiež takzvanej atomizovanej) spoločnosti v súčasnej sociológii. Základnou príčinou chudoby Banfield nazval „amorálny familizmus“ – systém osobných postojov, pri ktorých sa človek usiluje získať maximálne výhody pre svoju rodinu a neberie do úvahy záujmy ostatných členov spoločnosti. A čo je najdôležitejšie, takýto človek je presvedčený, že presne takýmto spôsobom sa správajú aj všetci ostatní. Dôsledkom je, že sa ľudia nevedia na ničom dohodnúť a to je, ako píše Banfield, najvyšší stupeň atomizácie spoločnosti. Tu však treba pripomenúť, že každá spoločnosť je do určitej miery atomizovaná. No nie všade tento proces naberá radikálnu formu. Základné črty spoločenstva, ktoré vedec opísal, sú ruskému čitateľovi dobre známe. Amorálni rodinkári nekonajú v záujme skupiny ľudí alebo celého spoločenstva, ak to nevedie k ich osobnej výhode alebo prospechu pre ich rodinu. A vo všeobecnosti sa verejné záležitosti väčšine zdajú ako čosi nenormálne. Členovia takejto spoločnosti podliehajú „ponurej melanchólii“ – sú ponorení do večnej ospalej nudy, neočakávajú nič dobré a celkovo sú pesimisticky naladení. Ľudia žijú v očakávaní problémov, napríklad smrti blízkeho alebo schudobnenia. Sú podozrievaví voči ostatným, očakávajú od nich len problémy, veď predsa susedia im môžu zo závisti urobiť niečo zlé. Preto si od neznámych držia odstup, čo bráni akejkoľvek sociálnej interakcii, nedovoľuje rozvíjať ekonomiku a bojovať s chudobou. Ak sa dá vyhnúť trestu, sú zákony v takejto spoločnosti často porušované. Ľudia napríklad neodvádzajú dane alebo neplatia mzdu svojim zamestnancom. Úradníci berú úplatky. Ľudia nekontrolujú prácu štátnych zamestnancov a všetkých považujú za úplatkárov. „Všetko sa tu rieši s pomocou malej žltej obálky. Či ide o veľkú alebo malú vec, všetko si treba poistiť úplatkom,“ hovoril výskumníkom miestny podnikateľ. Mnohí podporujú vládu. A zároveň jej drsné silové metódy udržiavania „poriadku“ nikomu nevadia. Mnohí obyvatelia Chiaromonte podporovali fašistický režim a po jeho zrútení naň spomínali s nostalgiou: „Za fašizmu sa nič také, ako sa deje teraz všade naokolo, nikdy nestalo.“ Teória, že štruktúru spoločnosti možno rozbiť na „atómy“, teda na jednotlivé bunky v podobe ľudí a rodín, sa objavila ešte v prácach filozofov Thomasa Hobbsa a Johna Locka v 18. storočí. Práve Hobbes v „Leviatane“ opísal spoločnosť pred štátnou štruktúrou ako extrémne atomizovanú – ako vojnu všetkých proti všetkým – a predpokladal, že ľudia uzatvárajú spoločenskú zmluvu, ktorou udeľujú moc štátu, hlavne kvôli rozdrobenosti a neschopnosti sa dohodnúť. Jednoducho povedané, ľuďom treba rozhodcu konfliktov. V 19. storočí atomizáciu priemyselnej spoločnosti opisoval francúzsky sociológ Émile Durkheim, pričom ju nazýval anómia. Podľa neho je priamo spojená s priemyselnou revolúciou a prechodom k kapitalizmu a individualizmu. Ako píše Durkheim, v tomto období sa stará „automatická“ solidarita kmeňov, klanov a rodín zničila, a nová, taká, ktorá by brala do úvahy rozmanitosť sveta priemyslu a rozdelenia práce, ešte len vznikala. Dnes sa v Rusku termín „atomizácia“ používa čoraz častejšie ako ideologické klišé, vysvetľuje Kit-u sociológ Viktor Vachštajn. Pri používaní tohto termínu sa myslí príklon spoločnosti smerom k pomyselnému Chiaromonte, kde „každý na každého kašle“. Pre súčasných sociológov, pokračuje Vachštajn, tento termín označuje úplne konkrétny jav – rozpad sociálnych väzieb. „Každý z nás má súbor silných (priateľských) a slabých kontaktov. Keď rastie počet priateľov a známych, ľudia začínajú viac dôverovať jeden druhému – voláme to solidarizácia. Keď miznú slabé väzby a ostanú iba silné (čiže človek sa uzavrie v kruhu najbližších) – tribalizácia. A keď sa prestávate stretávať s kamarátmi, volať svojim rodičom a na narodeniny vám blahoželajú iba internetové služby, to je atomizácia,“ vysvetľuje Vachštajn. Atomizácii podliehajú aj západné krajiny, ktoré sú tradične solidárnejšie ako Rusko. Obzvlášť výrazne sa prejavuje na pozadí následkov pandémie kovidu a rozvoja technológií, ktoré umožňujú obmedzovať priame kontakty s ľuďmi. Globálna atomizácia nevyhnutne povedie k svetu plnému psychických problémov, napísal poradca argentínskej vlády Daniel Scarfo v stĺpčeku pre WorldCrunch. „Nikdy nebolo toľko osamelých a izolovaných ľudí, ako teraz, mnohí si túto cestu dokonca zvolili dobrovoľne. A títo ľudia iba zvyšujú kolektívnu úzkosť,“ myslí si politik. A naozaj: v roku 2021 sa polovica obyvateľov USA vyjadrila, že pociťujú úzkosť a trpia depresiou. Avšak problémy s atomizáciou v Rusku sú oveľa staršie a prejavujú sa na hlbšej úrovni, takže ich možno nazvať priam chronickými. Druhá časť Prečo si Rusi navzájom nedôverujú Je to prekvapivé, no v priebehu posledného desaťročia sú obyvatelia krajiny skôr súdržnejší. Od roku 2013 do roku 2019 projekt „Eurobarometer v Rusku“, ktorý sa venuje výskumu hodnôt a postojov Rusov, pozoroval stály rast sociálnych väzieb respondentov. V priebehu týchto rokov počet bližších priateľov u každého človeka vzrástol v priemere asi jeden a polkrát a počet známych a kamarátov dvojnásobne, hovorí účastník projektu Viktor Vachštajn. No potom prišiel kovid a karanténa. „V megalopolisoch sme pozorovali práve scenár úplného rozpadu sociálnych väzieb a v malých mestách tribalizáciu,“ hovorí Vachšatjn. Následne sa začala vojna v Ukrajine, ktorá tieto procesy ešte podporila. Sociológovia tvrdia, že v konečnom dôsledku je dnes vzájomná dôvera Rusov na najnižšej úrovni za posledných 30 rokov. Dnes sa Rusi radšej starajú v podstate len o svoju rodinu a najbližších, spokojne sa stavajú ku korupcii. Takže skutočne sa svojimi postojmi v mnohých bodoch zhodujú s komunitou Chiaromonte z 50. rokov. V tomto duchu aj prieskum Levada-centra, ktorý sa uskutočnil v júli 2023 ukázal, že 85% Rusov cíti zodpovednosť za situáciu v svojej rodine, no iba 32% má rovnaké pocity vo vzťahu ku krajine (a tých, ktorí si myslia, že môžu aj niečo ovplyvniť je iba 17%). Za situáciu v svojej práci sa cíti zodpovedných menej ako polovica opýtaných. „Chýbajúca zodpovednosť za niečo väčšie ako je vlastná rodina a práca sa v súčasnosti nepovažuje za hanbu ale skôr za nepísanú normu,“ opisujú situáciu sociológovia z centra. Tento postoj sa prejavuje aj v ignorovaní dobrovoľníckej práce. V júli 2023 len 9% obyvateľov Ruska uviedlo, že sa za posledných 12 mesiacov podieľali na dobrovoľníckych projektoch. Podobná situácia bola aj pred 10 či 20 rokmi – malý nárast v spoločenskej zodpovednosti bol zaznamenaný iba v roku 2018. V Levada-centre to vysvetľujú ako reakciu na nevôľu vyvolanú dôchodkovou reformou: vtedy bol každý druhý človek pripravený proti reforme verejne protestovať a 80% obyvateľstva bolo proti tejto úprave. Nespokojnosť však rýchlo prešla. Sociológovia Levada-centra hovoria: Rusi „bez váhania“ priznávajú, že si neplnia povinnosti voči štátu – napríklad neplatia dane alebo obchádzajú zákony. Bežných príkladov sa dá nájsť dosť – počnúc pohŕdaním pravidlami cestnej premávky a končiac odmietaním dodržiavania karantény na začiatku pandémie. A v súlade s tým, pokračuje Levada, sú Rusi tolerantní aj k tomu, ak svoje povinnosti neplní štát. Úroveň dôvery je v ruskej spoločnosti taktiež nízka, najmä v prípade neznámych ľudí. Viac ako 80% respondentov prieskumu Fondu verejnej mienky sa v lete 2023 vyjadrilo, že by k sebe nepustili prenocovať cudzích ľudí, nediskutovali by s nimi o rodinných problémoch a ani by pred nimi nekritizovali vládnucu moc. A iba 23% Rusov súhlasí s tým, že väčšine ľudí sa dá dôverovať. Pre porovnanie, v Nemecku je takých ľudí 45%, v Nórsku 74%. Ukazovateľ dôvery (najmä k neznámym) charakterizuje zrelosť spoločnosti, domnievajú sa sociológovia. „Dôvera – to sú naše očakávania, že konanie iných ľudí bude v súlade s poriadkom, ktorý je založený na vzájomných morálnych povinnostiach, zvykoch, záujmoch, všeobecne platných normách správania, predstavách o tom, ako by sa mali ľudia správať, ktoré sú jasné všetkým členom spoločnosti,“ píše v svojom septembrovom článku riaditeľ Levady Lev Gudkov. Vysoká úroveň nedôvery v spoločnosti privádza k depolitizácii – pasívny vzťah ľudí k politike a svojej vlastnej zodpovednosti za štát sa stáva základom rozvoja depolitizovaného autoritárstva. Inými slovami, politikom pri moci sa rozväzujú ruky a môžu si robiť, čo chcú. Práve o takejto situácii píše sociologička Nataľja Saveľjeva a politológ Kirill Rogov. Ako uvádzajú, v takomto režime má štát dostatočné množstvo zdrojov, aby udržal uspokojivú životnú úroveň obyvateľstva a tým pádom aj aby politici ostali pri moci. Tých, ktorí sa aj tak chcú zúčastňovať politického života krajiny je ľahké zastrašiť cielenými represiami. Týchto ľudí sa aj tak nikto nezastane: pre ostatných je oveľa dôležitejšie, aby aj naďalej dostávali výhody od štátu. Depolitizácia však funguje aj v opačnom smere. Bez ohľadu na pokusy štátu vytvoriť ideológiu (napríklad, že štát sa snaží stmeliť ľudí na základe tradičných hodnôt) a aktivizovať obyvateľstvo, jadro skupiny aktívne podporujúcej vojnu nerastie, ostáva na úrovni 20% obyvateľstva. Ďalšou črtou vysokej rozdrobenosti ruskej spoločnosti je nízka empatia. Ukázalo sa, že traumatizovaná spoločnosť nie je schopná súcitiť ani s obeťami politických represií, ani s vojakmi, ktorí umierajú na fronte, a ani s civilným obyvateľstvom. Tento jav je, podľa sociálneho psychológa Alekseja Roščina, dôsledok ľahostajnosti k vlastnému životu. „Prví idú po cunami (do postihnutej krajiny) dovolenkovať Rusi. Pretože dovolenka je po kataklizmách lacnejšia,“ hovorí. Za posledné dva roky sme videli viacero udalostí potvrdzujúcich jeho slová, najjasnejším príkladom sú pravdepodobne masové ruské nákupy nehnuteľností v bývalom letovisku a dnes okupovanom Mariupole. A touto ľahostajnosťou sa dá vysvetliť aj dobrovoľný odchod mnohých Rusov na front. V podkaste „Privet, ty inoagent“ (Ahoj, si zahraničný agent, pozn. prekl.) sestry mužov, ktorí odišli bojovať, často hovorili, že títo sa nerozhodli na základe ideologických dôvodov a dokonca ani nie kvôli peniazom, ale jednoducho z nudy. „V bežnom živote človeku chýbajú pocity. Išiel si do práce, vrátil si sa z práce. A ak je tvoja empatia potlačená, máš problém v intelektuálnej rovine čokoľvek prežívať. Je v tebe všetko vypnuté, žiješ v šedivom svete. A na takomto pozadí vojna vyzerá atraktívne. Tam sú naozajstné pocity, tam začínaš cítiť, že naozaj žiješ,“ vysvetľuje psychológ Aleksej Roščin. Tretia časť Prečo je ruská spoločnosť taká rozdelená Korene ruskej nejednotnosti siahajú hlboko do histórie. Ruský historik Vasilij Kľučevskij vidí jej príčiny v tom, ako fungovalo poľnohospodárstvo na územiach, na ktorých absentovali černozeme: „Život v odľahlých a izolovaných dedinách a nedostatok komunikácie celkom prirodzene neposkytol Rusom možnosť naučiť sa fungovať vo veľkých, priateľských skupinách. Bojovali s prírodou osamotení, v hlbokom lese so sekerou v ruke. Bola to tvrdá práca v neľútostnej prírode, v lese alebo na divokom poli, nebolo to o človeku a spoločnosti alebo o vlastných citoch a vzťahoch s ľuďmi.“ Sovietska skúsenosť ešte posilnila túto izoláciu. Občianska spoločnosť sa preto v Rusku formuje pomaly. Na začiatku milénia historik James Gibson z Washingtonovej univerzity v Saint Louise vysvetľoval, čo všetko bolo zničené stalinskými represiami. Sovietska totalita, písal, cielene atomizovala spoločnosť, ktorá si po dvoch revolúciách začala zvykať na kolektivizmus. Politologička Jekaterina Šuľman v svojich prednáškach porovnávala ruskú spoločnosť s čínskou, keďže tá prešla podobným historickým vývojom: „Sú to takí istí individualisti, nadšení spotrebitelia, je to veľmi sekulárna a atomizovaná spoločnosť s nízkou úrovňou dôvery. Síce sa vedú debaty o kolektivizme, no človek je vychovávaný osamelo, k nedôvere a s potlačenými sociálnymi návykmi.“ Reformy v 90. rokoch a prechod k trhovej ekonomike ešte zhoršili nejednotnosť ľudí, hovorí sociológ Grigorij Judin. Štát fakticky „nútil ľudí k podnikaovsti pod hrozbou vyžitia“, ukázal im, že nikto sa o nich nepostará, ak sa nepostarajú o seba sami. „Nie je na tom nič zvláštne, keďže inštitúty spoločenského života, ktoré by fungovali ako protiváha individualizmu u nás nie sú rozvinuté (napríklad odbory alebo orgány miestnej samosprávy. –Kit). Boli pod značným tlakom už v časoch neskorého Sovietskeho zväzu a následne sa nimi už nikto nezaoberal,“ vysvetľuje. Výsledkom bolo, že hlavným princípom Rusov sa stalo nastavenie, že pomoci sa nedočkáte odnikiaľ a každý sa musí postarať sám o seba, myslí si Judin. Ako hovorí, toto všetko viedlo k totálnej nedôvere, tvrdej konkurencii a nepriateľstvu. Takéto nastavenie je podľa Judina podporované aj zhora. Oficiálna propaganda šíri strach zo zmeny moci, pričom zdôrazňuje, že žiadnym politikom sa nedá veriť: noví mocipáni a úradníci budú ešte horší a privedie to ku „chaosu a anarchii“. Počas posledných desaťročí sociológovia po celom svete do hĺbky skúmali, ako sa formujú autoritatívne režimy. Atomizácia spoločnosti je skutočne súčasne príčina rozvoja takýchto režimov a aj spôsob prežitia. V konečnom dôsledku je to začarovaný kruh. Nemecký filozof a sociológ Erich Fromm písal o podobnom vedomom „úteku zo slobody“ – pocite odcudzenia, ktorý je spôsobený zložitosťou a chaotickosťou súčasného sveta. Majú na človeka taký silný vplyv, že ten si radšej vyberie byť súčasťou tvrdého systému a oporu hľadá práve v tvrdej ruke, ktorá „nastolí poriadok“. Aby štát motivoval ľudí k tejto voľbe používa represie a propagandu a dokonca špeciálnu ekonomickú politiku, ktorá je zameraná na rozdeľovanie spoločnosti. Môže napríklad nerovnomerne rozdeľovať bohatstvo krajiny v prospech jednej konkrétnej skupiny obyvateľstva, pričom ignoruje ostatné. Pre túto skupinu je výhodné hocijakými spôsobmi obraňovať režim a ostatní sa začnú spájať na základe nenávisti k tejto skupine a nie na základe vlastných záujmov. V Ghane sa to stalo v 70. rokoch s kmeňom Ašanti, ktorý bol oslobodený od obrovských daní z pestovania kokosov a ktorý sa stal oporou režimu Kofiho Busiu (ktorý, mimochodom, trval iba tri roky). Sociológ Viktor Vachštajn však v rozhovore s Kitom varuje pred pridávaním prílišného významu horizontálnym väzbám. Nie sú všeliekom od spoločenských neduhov a niekedy dokonca pôsobia práve opačne. „Ekonómovia vám povedia, že práve osobné vzťahy medzi ľuďmi, dôvera medzi konkrétnymi priateľmi a známymi, je zlo, ktoré je základom rodinkárstva, korupcie a sprisahaní. Neoinštitucionalisti (ekonómovia, ktorí skúmajú inštitúcie, ktoré súvisia s rastom a rozvojom ekonomiky – Kit) v svojich prácach poukazujú na to, že rozvoj ekonomiky a verejných inštitúcií je možný len vtedy, keď rastie dôvera v spoločnosti, čiže dôvera medzi ľuďmi vo všeobecnosti, a nie vtedy, keď ľudia dôverujú len ‚svojim‘,“ hovorí Vachštajn. Takáto situácia sa vyvinula vo Fínsku, ktoré sa, rovnako ako aj iné škandinávske krajiny, nachádza medzi svetovými lídrami vo všeobecnej dôvere. „V krajine sú obchody, v ktorých nie sú predavači, pretože tí sa venujú svojim gazdovstvám. Vy si jednoducho vezmete z police to, čo potrebujete, necháte peniaze a odídete,“ opisuje Vachštajn. V Rusku je podľa sociológa všetko presne opačne. V poslednom období rástla práve dôvera medzi konkrétnymi ľuďmi a nie dôvera všeobecná. Rast priateľských a kamarátskych väzieb v ruskej spoločnosti kompenzuje slabosť štátnych a finančných inštitúcii. Niekedy je v Rusku jednoduchšie skamarátiť sa s lekárom, ktorého práve potrebujete, alebo požičať si peniaze od priateľa, ako ísť do nemocnice alebo do banky. Štvrtá časť Ako zmeniť pasívnych ľudí na aktívnu občiansku spoločnosť? Každodenný život malého talianskeho mesta Chiaromonte z knihy Morálny základ zaostalej spoločnosti môžeme vo všeobecnosti preniesť aj do menšieho ruského mesta. Nie sú tu takmer žiadne príležitosti na trávenie voľného času, ľudia ho v podstate trávia len pitím, malá skupinka žien chodí v nedeľu do kostola, mnohé budovy v meste sa rozpadávajú, no obyvatelia sa ich nesnažia opraviť. Miestni obyvatelia sa novinky dozvedajú hlavne z oficiálnych médií, ale pozorne ich nesledujú – každý sa venuje iba svojmu životu. Na problémy sa môžete sťažovať na vyššie úrady, no nikto to robiť nezvykne: problém sa tak či tak asi nevyrieši, no môžete tak na seba privolať hnev miestnych úradníkov. Hlavným jednotiacim prvkom Chiaromonte 50. rokov a takým istým ruským mestom dnes je bieda. V talianskej komúne ľudia pracujú príliš veľa a nemôžu si dovoliť myslieť o čomkoľvek inom. A ešte majú obyvatelia aj problémy so zdravím: Banfield napísal, že „mnohí sa tam nedožívajú vyššieho veku, a ak áno, majú zdravotné problémy.“ → Kit podrobne písal o tom, prečo ľudia v Rusku žijú tak chudobne a prečo je tak ťažké dostať sa z tohto rozpoloženia. Chudobu sociológ nazýva „nosnou konštrukciou celého systému“ atomizácie. A jedným zo základných spôsobov zmeniť situáciu, a nie je to žiadnym prekvapením, je zvýšenie priemerného príjmu obyvateľstva. V takom prípade by ľudia pravdepodobne začali rozmýšľať nielen o peniazoch, ale aj o nemateriálnych veciach, napríklad o radosti z práce. Najlepšie sa to ilustruje na experimente s nepodmieneným základným príjmom, kedy ľudia dostávali peniaze len tak. V takýchto prípadoch sú ľudia nielen sýtejší, vzdelanejší a zdravší, no aj tolerantnejší. Poľsko-americký ekonóm Adam Przeworski rozvinul v roku 2000 teóriu o tom, že stabilná demokracia s rozvinutými inštitúciami vzniká vtedy, keď krajina dosiahne 15000 dolárov hrubého domáceho produktu na obyvateľa. Ale táto teória nefunguje vždy. Napríklad monarchie v Perzskom zálive majú, nehľadiac na ich bohatstvo, veľmi ďaleko od demokracie. A sú aj opačné prípady: 23 krajín s HDP na obyvateľa nižším ako 10000 USD aj tak dosiahli stabilné demokracie. V Rusku problém chudoby nezmizol aj keď má krajina obrovské príjmy z predaja ropy a plynu a Vladimír Putin pravidelne, každý rok, sľubuje víťazstvo nad chudobou. V druhom kvartáli 2023 žilo pod hranicou chudoby 15,7 miliónov ľudí, alebo ak chcete – 10,8% obyvateľov Ruska – ich príjem bol nižší ako 14000 rubľov za mesiac. Existuje celá skupina výskumov o tom, ako zvíťaziť nad chronickou chudobou a všetkými súvisiacimi problémami, ku ktorým môžeme zaradiť aj atomizáciu. Vedci sa zhodujú na tom, že na víťazstvo nad chudobou je potrebné vytvoriť stabilné horizontálne väzby medzi ľuďmi a rozvinutými inštitúciami. A tu sme opäť v slepej uličke: ako sa to dá docieliť v situácii, keď je spoločnosť rozdelená a vládnuca moc ani nechce jej zjednotenie? Autor koncepcie amorálneho familizmu Edward Banfield napísal, že na prekonanie takejto rozdrobenosti nestačí len platiť ľuďom viac peňazí – potrebné su aj iné stimuly. Napríklad, vznik miestnych nezávislých novín v malom mestečku alebo dokonca založenie futbalového klubu. Banfield vysvetľuje, že práve cez takéto aktivity sa ľudia učia spolupracovať a spoločne riešiť problémy, rozvíjajú sa sociálne schopnosti. Je pravda, že neuvádza konkrétne príklady, no v histórii sa dajú poľahky nájsť. Napríklad, v hamburskej robotníckej štvrti St. Pauli sídli rovnomenný futbalový klub – jeho štadión sa nachádza v priemyselnej zóne, vedľa štvrti červených svetiel. Klub nie je známy len športovými úspechmi, ale hlavne aktívnymi fanúšikmi. Stavajú sa proti pravicovým futbalovým fanúšikom a aktívne sa podieľajú na rozvoji miestnej spoločnosti a charite. Klub doslova stmeľuje miestnych obyvateľov, a to nielen okolo športu. „St. Pauli je, a vždy aj ostane, spoločenským, starostlivým klubom,“ vysvetľoval v rozhovore pre The Guardian jeho prezident Oke Göttlich. „Vždy sa budeme stavať proti rasizmu alebo homofóbii, vždy sa budeme starať o slabých a chudobných.“ Klub sa rozhodol zaujať takýto postoj v 80. rokoch, kedy sa športové organizácie o podobné veci nezaujímali. Preto sa St. Pauli rýchlo stal moderným a známym po celom svete – v súčasnosti má fanúšikov v rôznych krajinách Európy a aj v USA. Podobným zjednocujúcim faktorom sa môže stať aj problém a jeho riešenie. V posledných rokoch môžeme nájsť v Rusku príkladov požehnane. Spúšťačom je často ekologická téma – najznámejším príkladom je Šies. V roku 2018 ľudia v Archangeľskej oblasti, v Komi a vo Vologodskej oblasti protestovali proti výstavbe skládky pri stanici s takýmto názvom. Protesty trvali až do začiatku roka 2021 a aktivisti doslova žili v stanovom mestečku na mieste zamýšľanej skládky. Nakoniec svoj cieľ dosiahli a skládku na tomto mieste nevybudovali. Ale najdôležitejšie je, že ľudia pocítili zodpovednosť za svoju zem, hromadne prejavovali solidaritu, vytvorili štruktúru horizontálnej interakcie (hoci neexistovala dlho). Toto nie je zďaleka jediný prípad, keď problém odpadu zjednotil ľudí. V uralskej obci Nižňaja Sanarka v tých istých rokoch miestni obyvatelia vytvorili vlastný efektívny systém nakladania s odpadmi a až polovicu z nich samostatne recyklovali. Treba však podotknúť, že štát si nadmernú aktivitu ľudí všíma: za posledné roky bolo množstvo organizácií, vrátane Greenpeace a Fond ochrany divokej prírody, označených ako „nežiaduce“. Z Ruska odišlo obrovské množstvo ekoaktivistov a tí, ktorí ostali, jednoducho nevedia, ako pracovať ďalej. Okrem toho sa ľudia môžu efektívne združovať do orgánov lokálnej verejnej samosprávy (LVS), pričom táto forma funguje aj v chudobných regiónoch. Napríklad v Altajskom kraji sa takáto organizácia sformovala v 2010 na základe boja s masovým alkoholizmom: ženy vytvorili LVS s cieľom zaviesť prísne obmedzenia predaja alkoholu na miestnej úrovni. LVS je združenie obyvateľov na úrovni viac ako jednej obytnej budovy: ide napríklad o niekoľko bytoviek, ktoré majú spoločný vnútroblok, dedinu alebo sídlisko. Tieto združenia sa môžu bez dohody s obecnými orgánmi zaoberať zveľaďovaním svojho územia a tiež vytvárať iniciatívy, ktorými sa obec musí zo zákona zaoberať. A LVS sú skutočne efektívne – ľudia prestali piť a odchádzať z Altajského kraja. V dedinách sa obnovil chov hospodárskych zvierat a obyvateľstvo začalo masovo registrovať nové firmy. Zároveň sa naďalej rozvíjala aj verejná samospráva: vznikali nové LVS a miestne rady, ktoré sa zaoberali rôznymi otázkami – napríklad, ženské a mužské spolky, kluby, ktoré oživovali ľudové remeslá či historické kluby. Napríklad v dedine Bjas-Kjueľ bolo v roku 2018 15 podobných združení, v ktorých bolo zapojených 212 domov. A v Urjupinsku vo Volgogradskej oblasti boom LVS začal po roku 2010 vďaka dôchodcom, ktorí sa starali o dvory na sídliskách. V súčasnosti v meste funguje viac ako 50 LVS, ktoré sa venujú dvorom. „U nás je takmer každý ich členom. Inak povedané, u nás funguje občianska spoločnosť,“ chválila sa obyvateľka Urjupinska Galina Leonťjeva. Ľudia sa rovnako môžu združovať aj na základe toho, že boli počas kovidu zavretí doma alebo aj kvôli vonkajšiemu nebezpečenstvu – tak, ako sa to teraz deje v Izraeli. Spontánna a masová solidarita často vzniká aj kvôli do neba volajúcim represiám – tak to bolo v Bielorusku v roku 2020. Vtedy sa dokonca objavil aj mém „Bielorus Bielorusovi Bielorus“, ktorý vystihoval to, ako sa ľudia, počas náročného obdobia, keď protestovali proti Lukašenkovmu režimu, zomkli a navzájom sa podporovali. Protestujúci si pomáhali ukrývať sa pred políciou, aktivistickí lekári sprevádzali „babky na prechádzke“ – staršie účastníčky protestov pre prípad, ak by im prišlo nevoľno. Ľudia zbierali peniaze pre tých, ktorí boli zadržaní a uväznení a starali sa o ich rodiny. Ale áno, nakoniec si Lukašenkov režim udržal moc. Ale ľudia, ktorí sa vtedy proti nemu spojili, sa aj naďalej navzájom podporujú, či už z krajiny odišli alebo v nej ostali. Možno sa na tejto solidarite jedného dňa postaví nové Bielorusko. ><{{{.______) Talianske mestečko Chiaromonte však nebolo schopné uniknúť z pasce zaostalej spoločnosti. Za 70 rokov počet jeho obyvateľov klesol dvojnásobne, a zároveň prudko starne. „Akurát sme vykonali sčítanie obyvateľstva – z 171 domov je 65 prázdnych a pustne,“ hovoril v roku 2020 miestny poslanec Gianpio Arcomano. No je pravda, že nepriazeň voči výskumníkovi Edwardovi Banfieldovi dokázala ľudí spojiť. „Považovali sme (jeho výskum) za neoprávnenú urážku, nespravodlivé trápenie, príklad zneuctenia, ktoré sme si nezaslúžili,“ lamentoval poslanec Arcomano. „Preto sa v týchto končinách meno Banfield nespomína s nadšením.“ |
| ■︎ Text bol uverejnený v maily poslanom redakciou Kit 3.novembra 2023. Redaktori: Dmitrij Sidorov, Andrej Jakovlev ■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎■︎ Sme aj na sociálnych sieťach: kanál,obrázky a stories, hudba Odhlásiť sa z mailing listu Zásady spracovania osobných údajov Technická podpora: support@getkit.news Pre redaktorov ruskojazyčných médií: Chcete použiť náš text na svojej stránke alebo Telegam-kanále? Nevadí nám to! Ale najprv nám, prosíme, napíšte na i@getkit.news a dajte nám o tom vedieť. A nezabudnite uviesť odkaz na stránku Kit. © 2023 Mailing Kit. |